30. 12. 2014

Rozjebem byt aj na vašej obrazovke

Azda každý hudobník sa v ľubovoľnej chvíli svojej hudobníckej kariéry zamyslí nad svojou situáciou a porovná ju so služobne staršími hudobníkmi, najmä tými, čo sú na tom relatívne lepšie, hrajú pre väčšie počty ľudí na lukratívnejších miestach a tak. Následne nastáva porovnávanie a zisťovanie, prečo sú oni tam a vy tu. Dôvody môžu byť rôzne: majú skrátka vymakanejšiu hudbu, mali viac šťastia na dobu, majú bohatého tatka, majú anjela strážneho, ktorý sa dokáže v prípade potreby napchať do akéhokoľvek otvoru atď., alebo si možno poviete, že vy by ste pre davy ani hrať nechceli, lebo ste "alternatíva" alebo "kultovka"; istý postarší muzikant sa po životnej skúsenosti vyjadril, že by radšej hral 4 akordy pre 10000 ľudí, ako 20 pre štyroch. My sme si povedali, že skúsime potlačiť našu muziku čo to dá a nezaspať za cieľovou čiarou majstrovstiev okresu. Mali by sme dráždiť aj iný zmysel než sluch, aby sa ľudia dozvedeli aj dačo o tom, ako vyzeráme a čoho sme schopní. Rozhodli sme sa, že natočíme klip, najlepšie taký zaujímavý, na aký sme boli zvyknutí z hitparád našich hudobných vzorov.





(Na fotke môžete revať koľko chcete)

Celkom prvý klip sme sa rozhodli natočiť vo vlastnej réžii v improvizovaných podmienkach, ako štúdio poslúžila naša dosluhujúca skúšobňa, na snímanie nám postačila praktická kamerka Go Pro, dychberúce svetelné efekty zabezpečil JZ-ho reflektor z garáže a ostatné mala suplovať naša prirodzenosť pred objektívom. Takto vzniklo prehistorické video ako doplnok k pesničke Silvester; počas natáčania a strihania sme pochytili aspoň základné finty, ktoré v rozvinutej miere používajú profíci. Náš druhý pokus o klip sme však zverili do rúk práve profíkom.




(Michalove režisérske bukkake)


Máme trochu šťastie v tom, že naše pesničky nie sú príliš abstraktné, dajú sa ľahko premietnuť na plátno, dej pesničky Rozjebem byt si vie predstaviť každý. Prvá voľba profi klipu ale padla na Je to popiči? Zrejme nie každému došlo, o čom pesnička pojednáva - ide o zobrazenie blbostí, ktoré človek vystrája v opojení, a potom sa ráno pýta, či to stojí za to, teda či je to popiči, jebať v tráve s hlucháňom? Usúdili sme, že vypnutie mozgu a jeho následné prečiny bude zábavné sledovať. Rovnako sme sa aj my pri natáčaní skvele bavili, svoje si s nami odžil aj šikovný kameraman Michal Furda, ktorý nás udirigoval priam až k hereckým výkonom. Natáčanie sa začalo v skorých ranných hodinách a trvalo až do noci, keď sa točila párty scéna, párty komparz sa stihol dovtedy tak opiť, že prestal byť komparzom. Napriek dozoru profesionálov sme sa nezaobišli bez urob-si-sám rekvizít: JZ šikovne primontoval zospodu na paletu kolieska, vďaka ktorej sme mohli vytvoriť ilúziu pohybu členov kapely naproti kamere - dvaja ju ťahali ťažným lanom z auta po chodbe pred skúšobňou. Celkom sme sa zapotili, "skákať cez plot v monterkách" sme museli asi desaťkrát, Šariš dvakrát padol zo štvormetrového múru, navzájom sme sa vozili na táčkach a naháňali medzi stromami. Ráno po natáčaní sme sa po vzájomných telefonátoch dozvedeli, že nikto akosi nedokáže vstať z postele. 





(Najpríjemnejšia scéna klipu z pohľadu kapely)

Úspech Je to popiči? nás len utvrdil v tom, čo nám driemalo v hlavách už od začiatku - Rozjebem byt je pesnička, ktorá si rozhodne tiež zaslúži klip, musí byť skrátka druhá v poradí. Z objektívnych príčin bolo jasné, že natáčanie bude náročnejšie predovšetkým na scénu a kulisy. Celú akciu sme rozdelili na dva dni: prvý deň sa bude točiť dejová línia na byte v hlavnej úlohe s monštruóznym minotaurom Marošom z našej spriaznenej kapely Galiba, a druhý deň sa bude točiť samotná nábytková Sodoma a Gomora u Radúza na záhrade. Na to, aby sa preglejková kataklyzma mohla vôbec uskutočniť, bolo treba precízne naplánovať zvážanie nepotrebného nábytku z okolia Nitry. Od začiatku fungovania kapely máme problém s nedostatkom toho, čo potrebujeme na chod kapely, tentokrát išlo o dostatočne veľké auto. Tuto podali pomocnú ruku chalani zo Zoči Voči, hlavne ich veselý bubeník Vlado Kovár a jeho trapézy, ktorý neváhal nezištne zvoziť nábytok z celého nitrianskeho kraja na ich kapelovej dodávke; určite doteraz s láskou v srdci spomína, ako musel bez výťahu iba s Bilbovou pomocou zniesť kredenc z piateho poschodia paneláku až dole do dodávky. Takto sa na záhrade u Radúza ocitlo dosť nábytku na zariadenie dvojizbového bytu.





(Sťahovacia služba Kovár&Bilbo vám na pleciach prenesie celú obývačku)

Je nedeľné predpoludnie. Režisérovi Maťkovi Macíkovi ani po prvej cigarete na pľaci nebolo celkom jasné, čo sa bude v byte odohrávať. Narýchlo sme si zopakovali záchytné body deja, do akej miery to musí byť realistické a čo na zariadení bytu musí zostať nepoškodené - riad do tejto kategórie nepatril. Krátko po tom, ako ho "herec" aplikoval na kuchynskú linku, nám ktosi zazvonil pri dverách - neupovedomení susedia na nás zavolali policajtov. Majiteľ bytu JZ im horlivo vysvetľoval, že tie výkriky slúžia na to, aby sa náš hlavný protagonista čo najlepšie vžil do role. Inteligentnejšieho z dvoch policajtov incident od začiatku príliš nezaujímal a tak sme nakoniec aj obišli bez straty. Nato sme prišli ku kompromisu, že televízor sa v obyvačkovej scéne už nebude rozjebávať kladivom, ale že Maroš ho iba nonšalantne skopne z podstavca - na nedeľu stačilo cirkusu. 





(Slávna scéna s vercajkom na opasku)

Najväčší kus očakávania si samozrejme urval druhý natáčací deň: rokenrol na záhrade. Aby bolo všetko top, nazvlákali sme tam kopu rekvizít a "príslušenstva": krompáč, kladivo nevyužité na rozbitie televízora, sekeru, niekoľko kanistrov benzínu, handry z ktorých sa vyrobili fakle a tým pádom aj hasiace prístroje. JZ, ktorý v civile pracuje ako bezpečák, velil nad bezpečnostnými opatreniami celej operácie. Prípravy natáčania prilákali mnoho divákov, niektorí sa nakoniec stali členmi štábu (väčšinou ako podpaľači alebo hasiči). Najprv bolo treba natočiť najpokojnejšiu časť: kapelu rozostavenú medzi kusmi nábytku ako interpretuje pesničku, tu a tam obkolesenú dymom z dymostroja. 





(Toto je ešte umelý dym)




(Rajčiny museli padnúť za vlasť)

Po tom, čo sa minotaurus vyslobodil z labyrintu stromov, sa mal i on zapojiť do deja miernou deštrukciou nábytku. Akonáhle obývačková stena utrpela počiatočné straty, začali sme sa chystať na najnáročnejšiu scénu. Režisér fajčiac usmerňoval muzikantov na scéne, Paťo Sýkora z The Paranoid dostal okrem producenta aj úlohu hlavného podpaľača, medzitým JZ vysvetľoval každému svoju predstavu o zapaľovaní nábytku tak, aby to vyzeralo dobre a zároveň aby sme pri tom nezhoreli. Tu sa kredenc zalial benzínom, podpálil fakľou a vzbĺkol aj s perinákom, kapela po sekundovom užasnutí pochopila, že nemáme času nazvyš a musíme rýchlo točiť, naskákali sme doprostred scény a robili, čo sme mali, nasledovalo uhasenie nábytku hasákmi a opäť odznova. Vysvitlo, že ani JZ si nebol celkom istý, čoho všetkého je benzín schopný: po jednej aplikácii benzínu a zapálení vznikla celkom zaujímavá ohnivá clona, ktorá nás vskutku všetkých na okamih ohromila. Zakrátko už ani nebolo čím hasiť, a tak sa muselo počkať, kým sa naťahá voda zo studne. Po poskakovaní kapely pred horiacim nábytkom zostávalo natočiť už iba ultimátny armageddon: totálne rozflákanie a spálenie na popol všetkých rekvizít - toto bol dar od tejto piesne pre členov kapely. Dosýta sme si užili to, čo už pravdepodobne nikdy nezopakujeme. Krompáčom do televízora, sekerou do masívneho perináka, kladivom do dverí skrine, kyjakom do skla. Diváci sa postupne vzďaľovali od smradu spáleného plastu, Šariš vyhlásil, že si naň tak navykol, že už bez neho nemôže byť. Takto sme zmenili improvizované kulisy bytu na kôpku triesok, zrkadlových črepín a obhorených kníh v maďarčine. Bilbo sa po fajronte zniesol na gauč na terase záhradného domčeka a pocítil taký nebeský pokoj a kľud, aký nezažil ani po prvom svätom prijímaní. Policajti a ani hasiči tentokrát neprišli.





(Radúz čaká na pokyn na zahájenie Olympijských hier)




(Takto sme sa fotili na pohľadnicu z chatkovej oblasti)




(Treba sa vedieť občas zastaviť a vychutnať si krásu života)



(Táto jeba nezanechala ani jedny brvy chladnými)

Odchádzajúci štáb si neodpustil poznámku, že by to veru nechcel upratovať. Táto úloha pripadla na nešťastného Radúza s Bilbom, ktorý má dobré srdce. Deň na to prišli dorozjebávať zvyšky nábytku a naštiepať ich na kúsky pre ľahké zakladanie vatry, ostatný bordel sa rovnomerne roznášal po skládkach a smetiakoch v Nitre. Neverili by ste, koľko svinčíku po sebe zanechá 15 zhorených televízorov, zlé jazyky tvrdia, že záhradu sa nikdy nepodarí celkom upratať. Tak či tak, toto bol stopercentný neriedený rokenrol so všetkým, ako má byť, aj napriek narušenému ekosystému rajčín na Radúzovie záhrade.





(Vysúkať rukávy a do roboty fešáci!)


Pre dôveryhodnosť zdroja nemôžeme vynechať ani vedľajšie pokusy o vytvorenie klipu. Na začiatku fungovania sme si povedali, že sa nebudeme príliš zapájať do trápnych pokusov o výhru v tradičných získajčonajviachlasov súťažiach. Avšak v čase, keď sme mali presne nula nahrávok nás stretla možnosť zúčastniť sa v súťaži o najlepšie hudobné video s vianočnou tematikou na stránke rock.sk. Bilbovi v tom čase skrsla v hlave zhovadená verzia obľúbených vianočných kolied s alkoholickým textom, tak sme neváhali, stvorili sme primitívnu nahrávku a rovnako jednoduchý akože vianočný klip, s ktorým sme sa prihlásili do súťaže. Hoci sme sa príliš nesnažili, získali sme slušné tretie miesto a dáke renomé. Za odmenu nám prišli nejaké hudobné nosiče podľa vlastného výberu a tričká, ktoré všetci okrem Bilba neznášajú a vždy keď si o oblečie tak ho vypičujú ako márnotratného syna. Druhé DIY video sme sa rozhodli pripojiť k akustickej live verzii Šalátového holokaustu, scenár bol nasledovný: šikovný kresliar Man Seger vytvorí atraktívne a dôvtipné kresby, na ktorých bude vtipne a trochu cynicky zobrazený dej pesničky. Točenie klipu bude prebiehať tak, že sa pôjde do smradľavého bratislavského pajzlu, Seger zavolá kameramanku a ona ho bude natáčať pri tom, ako sedí za stolom, fajčí, prehadzuje jednotlivé obrázky a na záver nakreslí celú kapelu na výkres. A tak aj bolo. Stálo nás to dve pivá, krabičku cigariet a výsmech jedného opitého deda. 



(Niektoré plachty sa po natáčaní stratili)




(Segerove kresby v obálke pred aplikovaním)



(Štamgastom krčmy Beseda sme spravili nevšedný deň)

23. 12. 2014

Na počiatku bola izba

Najčastejšiu otázku ktorú dostávame je samozrejme "Prečo práve Kýbel Mačiek?" a my vždy vyrozprávame nasledujúci príbeh, tentokrát obohatený aj o ďalšie detaily, ktoré pri rozhovoroch opomíname.



(Mlynská dolina, v pozadí Vladanove a Robove pozadia)

Mlynská dolina je jedným z najkrajších miest v Bratislave a keby o nej vedelo viacej ľudí, určite by na Bratislavu toľko nenadávali. Krása Mlynskej doliny nespočíva v betónovej opache budovy Slovenskej televízie, ale v úžasnom dokonale sebestačnom študentskom mestečku; akonáhle v ňom ste, tak vám nič nechýba. Písal sa rok 2007, keď sa Bilbovi ako prvákovi na výške podarilo nelegálne ubytovať na jednom z intrákov: duchovní otcovia Kýbla Mačiek Vladan a Robert, právoplatní obyvatelia študentského domu Mladosť, sa dozvedeli, že ich spolubývajúci z izby pre troch nadobro opúšťa študentské mestečko, ostal však zaregistrovaný ako ubytovaný a jeho identitu študenta architektúry z Banskej Bystrice prijal na pol roka práve Bilbo, takto bol položený základný ideologický kameň budúcej kapely bez toho, aby si to niekto všimol. V akademickom prostredí internátneho komplexu v prírode so športoviskami a predovšetkým barmi ide všetko rýchlejšie, prváčky by o tom vedeli rozprávať.  




(Bilbov kreatívny kútik, na lístočku v stolíku je napísané: "Bilčík, kúp prosím ťa 6-8 rohlíkov")


Počas rozhovorov do hlbokej noci dostávate rôzne skvelé nápady, ak viete niečo zahrať na gitare, tak skúšate brnkať nejaké jednoduché veci a povzbudzujete do toho aj ľudí navôkol. Náš prvý izbový orchester bol na tom ohľadom kvalifikácie dosť mizerne: Bilbo síce ovláda slušný počet odrhovacích skladieb, Robert však ako klasický gitarista nie je zvyknutý hrať s nikým iným než so samým sebou a Vladan vedel odjakživa zahrať len 7 pesničiek. Hudobná sekcia mala teda iba obmedzené možnosti, jej činnosť sa vymedzovala na písanie alternatívnych, prevažne plytkých textov k už existujúcim pesničkám, ktoré ľudia mimo našej partie nemali šancu pochopiť. Vladan sa z príčiny vlastnej nekompetencie presunul z hudobnej sekcie do marketingového oddelenia.






(Pracovný míting na balkóne)

Prelom nastal, keď sa nášmu beznádejnému triu podarilo medzi zastávkami v nezávislej študentskej krčme napísať aj pár vlastných tónov - išlo o historickú pieseň "Chrobáky", ktorej text sa odložil na neurčito a hudbu prevzala pieseň "Buran". Do tohto momentu existovali len textíky s veselou životnou tematikou, zachytávajúce naše ľahkovážne študentské prežívanie. Vladan v marketingovom oddelení spozornel a vycítil možnosť vytvorenia repertoáru, avšak na to, aby ste mali repertoár, potrebujete názov umeleckého telesa. A tak si mladý študent elektrotechniky dal jedno a jedno dokopy: prvé bol metalový growl, ktorý sa valil z reprákov na erárnom stolčeku a nazývali sme ho "kýbel", druhé bola nažehľovačka s motívom zhúlenej mačky fajčiacej jointa na Robertovom rozgajdanom tričku. Takto sa spojil zvuk s obrazom a vznikol "Kýbel Mačiek". Po zverejnení tohto slovného spojenia nastali určité rozpaky, Bilbo sa snáď i vyjadril, že je to pičovina. Avšak tak to býva, že pravá podstata vám príde neskôr. 





(Keď vás to zachváti, tak s tým nič nespravíte)

Takto sme získali názov pre našu úchvatnú zostavu. Vladan sa nehanbil ju nazvať kapelou napriek tomu, že v tyle panovala žalostná situácia: hudobnú sekciu tvoril de facto len samotný Bilbo; Vladan mal funkciu akéhosi cheerleadera: povzbudzoval k písaniu novej tvorby, ktorú s obľubou vykrikoval po izbe a príležitostne sa doprevádzal búchaním päsťou po nábytku. Kvôli 100-percentnej zamestnanosti sme Roberta vykazovali ako ideológa. Suma sumárum tvorili Kýbel Mačiek po zaokrúhlení iba nehudobníci, Bilbove schopnosti sa vtedy zaokrúhľovali nadol - kapela teda fungovala iba v teoretickom nehmotnom štádiu. V tejto fáze pretrvala až do obdobia nultého koncertu v roku 2009, v čase, keď Bilbo začal spoznávať budúcich ozajstných členov kapely a nahrádzať nimi nehudobníkov. Začiatkom tohto procesu začal Kýbel Mačiek naberať reálne kontúry, ktoré sa preklopili až k vynoreniu nad hladinu v závere roku 2010, v roku, kedy poprvýkrát zaviedli buranroll.




(Kamaráti do dažďa)

Vladan s Robom brali svoj pomalý, ale neodvratný exodus z kapely ako hlbokú krivdu, odvolávajúc sa na svoj neodškriepiteľný prínos jej stvorení, Bilbo im však oponoval, že neboli vyhodení, iba sa stali zbytočnými a nemali pre kapelu žiaden racionálny prínos. Tento údel časom hrdinsky prijali a svoju chvíľu slávy si dosýta vychutnali na nultom koncerte Kýbla Mačiek, hoci Robert nevie hrať s nikým okrem samého seba a Vladan má iba veľmi obmedzené schopnosti využiteľné pri živom koncerte. Z oboch sú dnes príležitostne slušní ľudia a konzultanti budúceho vývoja kapely. Alchýmia roka 2007 spolu s jedinečným prostredím Mlynskej doliny a izby číslo A21 nám nakoniec pripravila takéto prekvapenie, o ktorom sme veru ani sami nevedeli, aké bude nakoniec veľké.





(Za mladosť sa v niektorých ohľadoch pyká)



(Jedinýkrát, čo sa predpotopná zostava KM objavila v skúšobni)

5. 12. 2014

Kýbel Mačiek verzus nedeľa

Pred pondelkom si človek potrebuje dať konečne pokoj, my sme sa rozhodli driapať rovno na dva koncerty v jeden deň - toto sa nám stalo vôbec prvýkrát. Stalo sa, že na pondelok padol sviatok Sedembolestnej Panny Márie, tak sa vďaka nej mohli pankáči nadrbať trikrát za víkend. My sme dostali za úlohu vystúpiť na námestí v Žiline okolo obeda, presunúť sa cez pol krajiny a následne večer odohrať koncert s Konfiktom v Poprade. Všetko by bolo OK, keby sme nemuseli mať zvukovú skúšku o 8:00. V Žiline. My sme z Nitry. Tak sme museli vychádzať z Nitry o 6:00, Bilbo prišiel nepríčetný rovno zo svadby, Šariš z nejakej menej dôležitej ožieračky. Ledva si kúpili bagetu na pumpe a čoskoro nastalo kruté prebudenie v Žiline. 


(Žilina a jej pamiatky)

Špecialitou dňa bolo, že žilinský koncert zastrešovala TV JOJ. Veľmi sa bránili nášmu vystúpeniu, hoci nám doteraz nie je jasné, ako by mohla zdegenerovaných ľudí, ktorí každý deň čumia do bedne, naša hudba ešte viac dojebať. Nakoniec sme zistili, že náš vstup do telky ani nepôjde, budeme hrať pre ľudí na námestí, avšak kamery a cirkus okolo toho tam bude aj tak. Časový harmonogram bol prísny, kvôli nemu sme museli prísť hneď z rána, do obeda sme si krátili čas tým, že sme ho preklínali a pili kávu. Mali sme povolené hrať tri pesničky v ako inak cenzúrovanej verzii; nebol to až taký problém, ako by ste si mohli myslieť. 


(Pokiaľ stojíte priďaleko, môžete vidieť naše ksichty v nadživotnej veľkosti na obrazovke)

Po našom krátkom rozvírení upršaného dňa nastala malá pauza, počas ktorej moderátori udalosti Vlado Voštinár a Mišo Hudák zvykli robiť rozhovor s kapelou. Bilbo sa ako ľudový rečník nenechal zahanbiť; rozhodol sa, že s klasickými otázkami typu "Prečo práve Kýbel Mačiek" či "Odkedy/Dokedy hráte" to s ním budú mať ťažké. Tak sa mohli diváci napríklad dozvedieť, že v rámci "plánov do budúcnosti" si kapela plánuje dať po koncerte kávu a deň na to usporiada slávnostný obed pri príležitosti Sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Po interview nastala dočasná eufória, ktorej dopomohlo aj jedlo z fast foodu, a už sme boli zasa raz na ceste.




(Bilbo mal pri rozhovore snáď i chvíľku navrch)

Na cestovaní autom sú okrem autových vtipoch a autových hier najlepšie reštaurácie pri ceste, my sme si obľúbili kolibu v Ružomberku, hoci je už viacmenej za cestou. Tam má každý možnosť namočiť bradu do bryndze, Radúz bohužiaľ iba nos. Pri chlípaní cesnačky sme dumali nad tým, že sme odohrali jedno vystúpenie, sme hore už nadštandardný počet hodín, a pritom hlavný program dňa je ešte ďaleko (čo sa týka času aj priestoru). Človek si povie, že výlet NR-ZA-PP-NR je fuška, kto je však scestovaný aspoň na naše pomery, zistí, že to Slovensko zas také veľké nie je, nevadí, aspoň nemusíme tráviť toľko času v aute bez autorádia. 




(Pódium môže byť postavené z rôznych materiálov, možno aj z ílu)

 Po príchode do Popradu sme vyhľadávali pre nás ešte vtedy neznámy Road Pub. Privítala nás menšia krčmička s tzv. punkovým dvorom, kde bolo pódium sťaby kôlnička na drevo a pod ním kaluž blata, Konflikťákov určite zasvrbeli spomienky na ich začiatky. Akcia bola pochudobnejšia, napriek všetkému to bola stále nedeľa, a pre niektorých ľudí je nedeľa deň, kedy nenosia ani papuče, tobôž nie steely. Tak sme si zahrali pre partiu skákajúcich mladých ľudí a obdivovali Konflikt, ktorí nemajú problém odohrať koncert aj v kôlničke pred kalužou blata napriek tomu, že už hrali na oveľa lukratívnejších miestach. Náš výlet sa skončil okolo jednej ráno v skúšobni, prebdeli sme asi 20 hodín, odohrali dva koncerty, precestovali 550 kilometrov. A čo vaša nedeľa, mali ste obed presne o dvanástej?