9.5.16

Aha, veľké pódium!

Počas trvania života máme tendenciu prekonávať bariéry a dostávať sa do sveta väčších rozmerov. Akonáhle to dokážeme, posadia nás z nočníka na veľký záchod, vyberú z ohrádky a nechajú spať na váľande, a tak ďalej. Najlepšie sa nám realizuje v priestoroch, ktoré majú veľkoryso vzdialené medze, alebo ich v ideálnom prípade ani nemajú. Môžeme si vykrikovať čo chceme bez toho, aby sa nám vlny odrážali od zadnej steny naspať do našich tvárí, či hádzať rukami dohora bez toho, aby nás zastavil plafón. Všetky tieto parametre spĺňa letný festival, minimálne z pohľadu jeho návštevníka. Kapely majú situáciu sťaženú faktom, že sa obvykle pohybujú po pódiu. Festivalové pódium je však iný kumšt a ponúka hudobníkom nové možnosti, ktoré si zo začiatku ani nemusia uvedomiť. 


(V jednej línii s kapelou C.R.Y.)

Nitriansky majáles nie je festival v takom zmysle ako klasické letné festivaly, nič to však nemení na veci, že je to výnimočná akcia umiestnená v legendárnom priestore kúsok za viacúčelovým poľnohospodárskym areálom. Každý správny stredoškolák tam od piatej stojí s pivom, aby sa stíhal pomaly odtackať na posledný autobus, a túto tradíciu si pestuje až do pokročilej dospelosti. Vystúpenie na majálesi má v nitrianskom mikropriestore prestíž. V roku 2013 sa nám podarilo dostať do zoznamu účinkujúcich ako predhriatie návštevníkov pred headlinermi večera. Nič to, že o tretej poobede a že zadarmo, majáles je majáles a chce tam hrať každý. Na plagáte sme dokonca boli uvedení väčším písmom než kolegovia z rovnakej ligy, takže sme mali o niečo máličko lepšiu reklamu. Kapela T.R.Y., ktorá hrala pred nami, nakoniec nemala reklamu žiadnu, nakoľko ich na plagát vytlačili ako C.R.Y., trochu smutné a smiešne zároveň. 


(Nič to, že nemáme peniaze)

V čase, keď nikto z nás nechodil do roboty, nebolo problém prísť na miesto určenia o druhej poobede. Do backstageu sme vošli až príliš ladne, nikto nás nečakal a ani o nás nejavil záujem. Dali sme o sebe vedieť dákej slečne, tá nám rozdala náramky a dala každému po minerálke. Super. Tým sme registráciu považovali za vybavenú a čakali na čas svojho vystúpenia. Tu nastala naša chviľa, kapela C.R.Y a.k.a T.R.Y. však nevypínala svoje rozžhavené zosilovače a hrala ďalej. Reku dobre, nech si zahrajú prídavok. Keď však hrať neprestávali, dali sme sa do hľadania niekoho, komu by sme sa mohli posťažovať, že nám ukrajujú z času vystúpenia. Našli sme človeka, ktorý nám akurát vynadal, že o nás nevie a myslel si, že už neprídeme. A ako sme kurva mohli neprísť, keď sme tu už hodinu? Že či sme sa niekomu hlásili. Reku, a odkiaľ asi máme náramky, boha ti?  Nó, od koho? Akože od koho? Tá lesná víla čo nám aj minerálku dala, do psej matere. A čo já s tým? Celé zle. Kapela so spŕzneným názvom bola stiahnutá z pódia, aby sme sa tam my bleskurýchlo nazvučili a odohrali si tých 15 minút slávy na vysnívanom majálese. Ani sme si nestihli uvedomiť, že hráme na pódiu, na akom sme ešte v živote nehrali. Rozostavili sme sa do tradičnej hokejovej formácie s Bilbom na centri a gitaristami na krídlach, akurát s tým rozdielom, že obe krídla boli akosi ďaleko od trupu. Priestranná plocha umožňujúca nevídané možnosti pohybu zároveň predstavuje vašu smrť ak máte krátke káble. Bilbo s pocitmi čerstvo vypusteného psa z reťaze skákal po celej šírke pódia, až raz so sebou strhol aj svoj pedalboard a nechýbalo veľa, aby si celú súpravu vytrhol z aparátu. Nevytrhol, a tak sme mohli bez problémov dohrať štvrtú a z objektívnych príčin aj poslednú pesničku playlistu. Srať na to, majáles je odohraný a my sa môžeme celý deň machrovať pred kamarátmi a ďalšieho pol roka pred tými, čo nevedia, že sme hrali 15 minút a zadara. Plagát nepustí. 


(Všetky naše spomienky časom prejdu cez nostalgický filter)

Nuž, tak sme sa zoznámili s perspektívou festivalových pódií. Ani sme nestihli vstrebať, čo sa vlastne deje. Dúfali sme, že to nebola posledná možnosť zahrať si takto open-air a čoskoro zostala táto prosba nebesám vyslyšaná - v roku 2014 sme dostali do daru za hrsť letných festivalov, aby sme ukázali, že dokážeme robiť bordel aj v priestore, kde šírenie zvuku nie je limitované betónovou krabicou

28.4.16

Posledná pasta v tube

Isto poznáte ten pocit, keď si kúpite zubnú pastu, 90% percent z nej miniete za mesiac a zvyšok vám vystačí na pol roka postupného vytláčania. Podobne by sa dal opísať príbeh nášho prvého albumu: v roku 2012 sme ho nahrali, rok dva sme sa na koncertoch viezli na eufórii a potom, miesto nahrávania nového materiálu, sme surfovali na tejto vlne až do leta 2015. Keď sme už zložili zbrane a pripravovali sa na nahrávaciu drinu, zrazu sa objavila možnosť odohrať zopár koncertov s Metropolisom, a to zväčša na miestach, kde sme doposiaľ nehrali. Nad takouto ponukou sa dlho neuvažuje a tak nám do tour kalendára pribudli tri nové termíny. 



(Na plagát sme sa dostali len ako podprahový vnem)

Zahajovacie kolo sme si bez väčších životných turbulencií odskákali v Banskej Bystrici. Metropola stredného Slovenska si s Metropolisom ani s nami príliš nepotykala, koncert zaostal za očakávaniami a bystrické prekliatie sa snáď ešte od čias povstania ťahalo ďalej. O týždeň na to dostalo slovenské rokenrolové povedomie šancu na reparát - čakal nás koncertný víkend v Námestove a Púchove. Na naše oravské angažmány sme utratili nemálo slov, tento sa od ostatných líšil tým, že bol umiestnený dovnútra veľmi príjemného Barón Pubu na brehu Oravskej priehrady. K vode máme výborný vzťah v akomkoľvek skupenstve a tak zasnežený breh priehrady je rozhodne dôvodom na radosť. Backstage bol zariadený vo veľkom štýle, páni z Metropolisu si v ľadovom kýbli chladili whisky, okrem toho boli skôr pokojnejší, zadívaní do svojich telefónov a tak si nestíhali všímať, kam miznú obložené chlebíčky. Po koncerte sme sa rozpŕchli šíriť rokenrol ako pohotovostná osemsmerovka do všetkých kútov klubu, čo sa nie vždy stretlo s porozumením. Radúzovi sa stalo osudným dávkovacie tekuté mydlo nešťastne umiestnené pri pisoároch na pánskych toaletách. Mladý bubeník si túto anomáliu všimol a dvom močiacim adolescentom jednoznačným pohybom rukou a úsmevom na tvári naznačil otázku, či je malá potreba skutočne to, prečo sa rozhodli ísť spolu na záchod. Na to sa pokojne odobral do kabínky. Medzitým v jednom z dvoch mládencov vzplanul spravodlivý hnev a krivda za to, že ich niekto má za buzerantov, a tak uštedril dobrosrdečnému Radkovi jeden úder do ksichtu. Asi o tretej ráno sme začali strácať signál a tak sme sa pobrali domov taxíkom. Hoci bol penzión iba kilometer odtiaľ, museli sme spraviť jednu nutnú zastávku.



(Toto nie je fotka z nášho koncertu, škoda)


Ráno bolo nutné stanoviť, kto bude večer šoférovať do Púchova. Ako výskumná metóda bola zvolená tzv. ruská ruleta - kto fúkne najmenej už nemá právo piť a dovedie posádku až domov do Nitry. Bilbo so svojou telesnou schránkou cestovných rozmerov nemôže konkurovať androidom ako sú JZ a Šariš, a tak sa stal jediným účastníkom rozstrelu, ktorému prístroj vyhodil cifru menšiu než 1,0. Tekutý obed mu bol odopretý a tak si išiel dať do jedálne normálny, aj s polievkou. Na izbe našiel kapelu čiastočne rozloženú na podlahe, sledujúc Insterštelár v televízori, niektorí s monoklom, niektorí bez. Všedná sobota sa plynulo preniesla do fázy, keď bolo treba opustiť penzión, vyzdvihnúť si aparatúru v klube a čo sa týka troch štvrtín kapely, aj si konečne niečo zajesť. Stretávka s Metropolisom sa konala za barom z predošlého večera, podľa zvraštených čiel bolo jasné, že na afterke sa nikto nešetril. Ceste do Púchova predchádzala povinná zastávka na ranči na brehu Oravskej priehrady, po olovrante celá kapela s výnimkou šoféra zaspala v aute a zobudila sa až na blúdenie Púchovom. 



(Tuná by ste určite čakali čokoľvek, len nie hudobný klub)

Queens Pub je prekvapivo štýlový klub a zaslúžil by si lepšie umiestnenie ako v tmavej bočnej uličke. Jeho poklady sa však skrývajú až v backstagei - v miestnosti s charakterom vínnej pivnice pod úrovňou pódia. V tomto priestore sme našli útočisko pred ďalším koncertom so slabou účasťou, ktorý nezachránilo pohotové zníženie vstupného a ani jednotka zhovorčivej mládeže. S Metropolisom sme strávili dosť času na to, aby sme položili základy interného humoru, na konci turné by sme už mohli vydať menšiu zbierku anekdôt. Šariša s Radúzom sa podarilo úspešne odlepiť od baru a nasáčkovať do auta. Zdanlivo hladký návrat domov sa však skomplikoval; chcelo by sa dodať, že nepredvídateľne, ale pravda je taká, že sme si komplikácie zapríčinili sami. 

Bilbo, zhýčkaný non-stop otvorenými benzínkami, mylne predpovedal, že bude lepší nápad natankovať do pustej nádrže až po koncerte. Tu sme sa zrazu ocitli na zatvorenej Slovnaftke kdesi za Púchovom so svietiacou oranžovou kontrolkou. Modernou technológiou sme zistili, že v meste je aj jedna OMV-ka, avšak, ako sme sa zakrátko osobne presvedčili, z technických príčin zatvorená. Zviezli sme sa na našu poslednú nádej - Slovnaftku na druhej strane mesta. Zažili sme rovnaké privítanie ako na prvej zastávke, akurát s rozdielnymi GPS súradnicami. Zasadal krízový manažment v zostave: jeden nešťastný šofér s krátkymi nohami, jeden závažne intoxikovaný spolujazdec v okuliaroch a dvaja spiaci komparzisti do počtu na zadných sedadlách. Nezostávalo nám nič iné, iba pohľadať otvorené pumpy vo vzdialenosti dojazdu rezervy. JZ objavil OMV-ku v Považskej Bystrici a telefonátom s prekvapivo triezvym prízvukom si overil, že je skutočne v prevádzke a pripravená vytrhnúť nás z biedy. Stačilo len naštartovať a odísť. Bilbo otočil klúčom a auto vydalo krátky zmučený vzlyk. Vysvitlo, že sme pri našom terénnom výskume pravdepodobne vybili baterku. Nezostávalo nič iné iba zobudiť spiacich opilcov, povláčiť auto hore-dole po benzínke a dúfať, že motor naskočí. Optimistický scenár sa naplnil a onedlho sme boli na ceste do Považskej Bystrice, pokiaľ možno na voľnobehu. Posledné kvapky benzínu nás doviedli až na pumpu a zrazu bolo všetkým jedno, že sú dve hodiny ráno a domov prídeme prinajlepšom o štvrtej - každý bol rád, že nemusí tráviť noc na zatvorenej Slovnaftke za Púchovom. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie a preto treba byť stále v strehu pred nečakanými situáciami, ktoré sa krvou zapíšu do kroniky kapely. 



(Jimi Cimbala v nedeľu zomrel, aby mohol v piatok opäť vstať z mŕtvych)

Boh rokenrolu si na záver našej šnúrky s Metropolisom pripravil zaujímavú skúšku odhodlania. Pravdepodobne nám chcel naznačiť, že éra nášho prvého albumu už skončila, a ak sa chceme vyvarovať podobných hier osudu, musíme prikŕmiť šťastenu novou tvorbou. Vzali sme si túto poznámku k srdcu a tak rok 2016 bude rokom, kedy si konečne kúpime novú pastu vo väčšej tube, ideálne aj s želanými vedľajšími účinkami. 




29.2.16

Šesť stôp pod undergroundom

Na ľudskej fantázii je prekrásne to, že nemá hraníc. A keď si už aj myslíte, že ste si predstavili všetko, čo vám vaša kapacita dovoľuje, zrazu vám životná udalosť rozšíri obzory, vy zostanete strnulo stáť so sánkou na podlahe a vaša predstavivosť sa upgraduje o ďalšie poschodie svadobnej torty. Pred koncertom v Rožňave sme nevedeli ani to, že sa tam nachádza najväčšie štvorcové námestie na Slovensku, to by sme si vo vtáčej perspektíve ešte vedeli predstaviť. Ale za akých podmienok sa tam konajú koncerty? Tak to iba v prípade, že by sme raňajkovali kašu z pomletého Salvadora Dalího posypaného prvým dielom Troch pátračov. Raňajky sme mali tradičné a tak koncert v Rožňave zostal záhadou až do nášho príchodu. 





(Bedeker pre fanušíkov rockovej muziky v Rožňave)

V juhozápadnom rohu štvorcového námestia je železná brána, za ktorou sa skrýva klub Rakwa. Názov naznačuje, že nepôjde o prezidentský apartmán, a tak nás hrboľatý dvor na ceste ku klubu neprekvapuje, v aute sa veselo húpeme sem a tam. Vystupujúc dávame pozor aby sme nešliapli do kaluže a tu nás hneď vybavuje domáci kultúrny referent Jozef známy ako Punky, gitarista kapely Zatmenie Mysle. Klub sa nachádza na poschodí a vchádza sa doňho zvonka, čo obvykle predstavuje mierne riziko; vonkajšie schody sú zo strán obohnané mrežami, aby sa návštevníci nestretli so zemou skôr, než čakajú. Vnútri nás privítal poctivý underground: stromoradie drevených lavíc, akcia na vodku a dva hotdogy na hlavu zdarma. A okrem toho slušná kosa. Akonáhle je v interiéri klubu relatívne zima, veští to zverinu - človek sa bez alkoholu či intenzívneho pohybu neohreje. Backstage tvorila malá izbietka s protiľahlými komunistickými gaučmi, v ktorej už bolo nafajčené a z objektívnych príčin aj teplejšie ako vo zvyšku podniku. Celý klub bol zahalený do pološera, v každom kúte či v ktoromkoľvek drevenom "kupé" by sa mohlo hocičo udiať. Išli sme sa ubytovať do zariadenia v kategórii robotnícka ubytovňa, v ktorom vraj tradične prespávajú kapely. Obhliadli sme si výbavu v nádeji, že na nás niekde nevyskočia Koňýkove trenky či Juryho ponožky. Výsledok obhliadky: v izbe prakticky nie je čo zničiť, nakoľko v nej prakticky ani nič nie je. Vrátili sme sa do Rakwy, v klube sa začali objavovať jedinci z rôznych subkultúr rockovej rodiny, ponárajúci sa do hustej ponurej psychadélie. Domáci majú údajne posunutý harmonogram a tak môžeme pokojne začať hrať až po jedenástej.


(Bekstejdž funguje ako tranzitný tunel do inej dimenzie)

Prvá kapela sa musela zaobísť bez väčšej diváckej kulisy, atmosféra v klube naberala ducha polozabudnutého kultúrneho strediska v kopaničiarskej oblasti. My sme dohrali o pol jednej, publikum bolo poslabšie, za celý koncert sa v klube vraj premlelo 60 platiacich, zrejme sa však striedali. Ak predpokladáme slabšiu akciu, na pódiu sa z nás stávajú zvery: nikto si na nič nedáva pozor, ani na hranie, ani na zdravý úsudok, a tak sme aj vyzerali. Na pódium nastúpilo reggae-duo z Bratislavy a pokúšalo sa rozpohybovať preživších. Koncertná sála sa medzičasom premenila na lazaret: ľudia posedávali či pospávali na drevených laviciach, kde-tu sa vylialo pivo, poháre na stoloch vytvárali stále sa rozrastajúci les náhrobných kameňov ich fyzicky či psychicky neprítomných majiteľov. Zostava mátoh sa priebežne obmieňala, stále prichádzali nové tváre a tiež sa vynárali tie staré. Sibírska zima sa najlepšie zapíja vodkou a rožňavská tak isto: chlad nás opúšťa, prichádza teplo a v takomto vylepšení je hneď ľahšie vyjsť zo socialistického backstageu a pripojiť sa k plesu príšer. Bilbo v maske dobrého tanečníka sa dal na parkete do reči s dákou ženou, tá sa v priebehu večera ktovie-kam stratila; na druhý deň vysvitlo, že spala vonku pred klubom na dvore. Potenciál večera začal vyprchávať a tak sme sa začali poobhliadať po inom lokále, Bilbo zmizol v rožňavských uliciach ešte o hodinu skôr ako zvyšok kapely, našťastie sa ho podarilo nájsť a doviesť do bezpečia akejsi pofidérnej diskotéky pre pamätníkov. Záver večera sa niesol v úspešnom zabránení Bilbovi vyhodiť kusy sparťanskej výbavy ubytovne cez balkón a za tónov rockových balád sme sa rozlúčili so starým dňom. 




(Vnútro Rakwy)

Kebab bol v sobotu zavretý a tak sme raňajky šampiónov absolvovali pred Billou sediac na lavičke, ktorú si predtým niekto zútulnil kobercom. Nad lavičkou spočívala improvizovaná strecha z kusu linolea zapletenom v korune stromu - očividne sme niekomu sedeli v obývačke. Ozvali sa zvony vo veži na štvorcovom námestí a my sme vedeli, že čoskoro si budeme môcť prísť pre aparatúru. Za bieleho dňa vyzeral slávny dvor ešte zaujímavejšie než večer: pozabudnutý kus zeme za železnou bránou v náručí opustených budov pokrytý akné a mlákami, na poschodí jednej z budov nenápadný hudobný klub. V ňom nás privítalo múzeum predošlého večera: tak ako sa s klubom lúčil posledný hosť, tak aj privítal prvého dnešného návštevníka. Prázdne poháre, zabudnuté pivá a stratené cigarety-sirôtky, k tomu pach ako na chate po Silvestrovskej noci. Všetky indície viedli k jednému: prostredím, prevedením, publikom, priebehom a celkovým charakterom akcie to bol najväčší underground, aký sme zažili na vlastnej koži, a aký sme veru neverili, že po piatich rokoch hrania ešte zažijeme. Tak hlboko pod zemou, že človek, vydriapavší sa ako krt na povrch zemský, sa zrazu cíti ako pokropený živou vodou. Na undergrounde je najkrajšie to, že je autentický - žiadna pretvárka, make-up, trblietky a Paľo Habera v porote. Ak sa vás budú pýtať na pamätihodnosti Rožňavy, môžete spomenúť to námestie, ale vzápätí upriamte pozornosť na klub Rakwa v jeho juhozápadnom cípe - nezaškodí občas si nechať realitu šmariť rovno do ksichtu!



   

23.1.16

Naše predkapely

Nič z toho, čo vidíme okolo seba, nebolo vždy také, aké je. Všetko prešlo nejakým vývojom: bývali sme v jaskyniach, teraz bývame v domoch s ústredným kúrením, ale aj tak sa občas správame ako neandertálci, ešteže tie obydlia zachraňujú česť evolúcie. My sme sa ako hudobníci tiež neteleportovali do roku 2012 do konečnej zostavy Kýbla Mačiek; všetci sme si prešli osobitným vývojom cez detskú izbu a niekoľko skúšobní predtým než sme zaparkovali tam, kde sme teraz. Ide o malé príbehy, kde veľkú rolu zohrala predovšetkým náhoda a nevyspytateľnosť osudu a iné náhodné veci, ktoré nevymyslíte a ani sa o to netreba snažiť, len ich treba nechať prísť




(Vystrite ruky a nechajte k sebe prichádzať príležitosti!)

Bilbova hudobná púť sa začala niekedy okolo 13. roku života, keď na svoje veľké sklamanie dostal na narodeniny gitaru: rodina uvážila, že z chlapca nikdy športovec nebude, a tak by to mohol skúsiť s hudbou. V tom čase Bilbo už koketoval s hrou na bicie a táto vášeň mu zostala do dvadsiatich rokov, až vtedy konečne pochopil, že z neho nikdy nebude ani bubeník. Napriek tomu si zahral v niekoľkých zostavách na pozícii bubeníka, jeho prvá zastávka boli dvaja chalani, ktorí hrávali grungeové a punkové covery a tiež vlastné veci v podobnom duchu. Bezmenná dvojica mala skúšobňu v opustenom dome v obci Jarok pri Nitre, hralo sa na vypeckované kombíčka a v zime sa proti zime varilo varené víno, všetko však zostalo iba v skúšobňovej rovine. O pár rokov neskôr sa chvíľku mihol aj v petržalskej garáži pri kapele Monster Disco, aby jeho bubenícka kariéra našla smrť v skupine Smash, ktorú dával dokopy Jano Pisoň zo Zoči Voči, na poste druhého gitaristu už bol obsadený Šariš. Z krátkej bratislavskej epizódy si Bilbo doniesol entuziazmus a falošný dojem, že by sa mohol pri dobrej kapele naučiť hrať na bicie. Čas ukázal, že kapela musí stáť na dobrom bubeníkovi, a tak netrvalo dlho kým sa Smash rozpadol; Bilbo vtedy chodil do školy v Bratislave, absolvoval spirituálnu cestu po Mlynskej doline a mať začínajúcu kapelu v Nitre bez speváka a basáka, to si vyžadovalo veľa nadšenia, ktoré sa akosi nedostavilo. Každá súčiastka kapely Smash nakoniec zakotvila v lepšej partii, Jano Pisoň skončil v Zoči Voči a Bilbo so Šarišom v Kýbli Mačiek, v ktorom hobit odohral aj svoj prvý živý koncert.





(Rok 2005 a klasické vybavenie skúšobne: dopravná značka a nápis Nirvana na stene)



(Bilbo v dlhovlasej ére sa prejavoval čím ďalej tým viac ako gitarista)


Bilbo umiestnil svoju starú lásku na povalu a vrátil sa k tomu, čo mal v skutočnosti najradšej, iba o tom nevedel - ku gitare. Odkedy zistil, ako sa na nej hrá, bolo ťažké ho nestretnúť na nejakej akcii v Nitre a okolí bez gitary, vyblakujúc všetky notoricky známe táborákové pesničky; tento folkový základ v ňom zotrval až doteraz. Raz sa mu vyskytla príležitosť lacno si zadovážiť basgitaru a tak ju Bilbo na skúšku kúpil. Cédečko Horkýže Slíže či Iné Kafe hralo dokolečka v magneťáku a Bilbo získal základné basgitarové vzdelanie. Od tohto momentu bolo jasné, že ak má niekedy naozaj hrať v kapele, tak jedine na basgitare, vďaka čomu zapadol do prototypu Kýbla Mačiek. Z horlivého mladého bubeníka-heavymetalistu sa cez klasického gitaristu a vymetača opekačiek stal spievajúci basgitarista, snažiaci sa všetky svoje vnemy skĺbiť dokopy a presvedčiť všetkých, ktorí sa mu smiali, že to myslí smrteľne vážne, aj tých, čo sa mu smejú doteraz. To ešte len bude rokenrol!


(Bilbo vystupuje na internátnej izbe, zachytené na predpotopný mobilný fotoaparát v roku 2007)



(Prvýkrát s basou na pódiu počas nultého koncertu KM)

Džorčč JZ Distortion čiastočne zdedil predpoklady na hudbu od svojho otca, tiež Juraja Zaujeca a tiež gitaristu, na jeho nástroji si skúšal prvé pesničky predtým, než si kúpil prvú vlastnú gitaru. Jeho premiérová kapela bola oldschoolová punková banda NPK a bol to naozaj ozajstný punk ako sviňa. Pri verbovaní do kapely sa s Jurajom stretli dvaja pankáči, ktorí prišli na prijímací pohovor odetí do sto kilov kože a kovu - spevák Čučo a "manažér" Tanker - pankáčske prezývky si človek nenavyberá. S NPK JZ zažil aj svoj prvý koncert vo Vinodole pri Nitre, išlo o punkový koncert ako treba: bolo v zásade jedno či spevák spieva správnu slohu alebo či vôbec spieva, hlavne, aby bolo poriadne pogo a rachot. S touto kapelou si užil všetky možné zážitky v zlatej ére punku; divoké koncerty za neuveriteľných podmienok a afterky s následným ubytovaním v kôlňach, záhradách či na brehoch rybníkov. 



(JZ v tričku Nirvana už ako stály člen NPK)


(Cradle of Filth)



(Tento štýl sme doteraz celkom nepochopili)


Po rozpade NPK sa JZ dal dokopy s partiou muzikantov, z ktorých neskôr vzišla jeho najdôležitejšía kapela predkýblovej éry - Extense. Partička začínala s covermi Distillers a Queens of the stone age, aby po niekoľkých personálnych zmenách zaparkovala pri vlastnej verzii alternatívneho rocku s hutným zvukom v C ladení. Extense zažil celkom raketový štart na alternatívnej scéne, podarilo sa im odohrať niekoľko úspešných koncertov a umiestniť sa v dákych súťažiach. V tejto zostave sa JZ ako milovník alternatívy cítil ako ryba vo vode a prejavil sa aj ako autor. Po naverbovaní do Kýbla JZ paralelne stále fungoval s Extense, ktorý mal pri prípadnej kolízii prioritné postavenie. Bohužiaľ časom sa v kapele prejavili personálne nezhody a postupne tak vymizla do stratena. JZ sa tak mohol naplno vrhnúť do hrania s Kýblom Mačiek a zjednotiť svoje hudobné korene do jedného zväzku: punkové prvopočiatky s NPK i alternatívny prístup z Extense, oba vplyvy sa prejavujú na jeho zvuku i pohľade na hudbu a v kombinácii s jeho bláznivým duchom ide o avantgardnú psychadelickú zmes, nechajte sa prekvapiť!



(Čučo asi nebola dobrá prezývka pre vychádzajúcu hviezdu)


(JZ vľavo prešiel z Kurt Cobain štýlu do alternatívneho s mikinou)


(Záber zo súťaže Rock Me Fest 2009, kde sa s Extense umiestnili na druhom mieste)

Radúz bol už odmalička veselé a živé dieťa, a tak ho už v útlom detstve zapísali na bicie, aby sa rodičia mohli venovať ďalším jeho piatim súrodencom. Chlapec chodil na bubny dlhú dobu predtým, než vôbec nejaké vlastnil, čo sa mu neskôr stalo osudným pri stúpaní ročníkmi umeleckej školy. Mama ho teda postavila pred dilemu, či mu má kúpiť husle, alebo bicie, a Radúz si samozrejme vybral druhú možnosť. Ako vybavený mladý bubeník konečne začal naplno trénovať; v rámci letného tábora bol zaradený do prvého hudobného telesa - bubeníckeho orchestra. Bubenícky sambový ansámbel začal naberať na dôležitosti, dostal názov Campana Batucada a v ňom si konečne Radúz aj zahral naživo. V rámci istej hudobnej školy v Nitre sa začala formovať školská kapela, kde bol Radúz obsadený ako bubeník. Kapela si začala hovoriť Ranná Nevoľnosť a tvorili ju chlapci na prahu puberty a tomu približne zodpovedal aj ich repertoár. Veselá partia začala komponovať a koncertovať a objavila sa na nejednej akcii v Nitre ešte podstatne skôr, než začal Kýbel Mačiek existovať; Radúz bol už v tej dobe šikovný bubeník a zároveň správny šoumen. 




(Vpravo Radúz vo farbách Žiliny, resp. Brazílie)



(Malý zlatý Radko bubeníček)

Naše vzájomné osudové stretnutia prebiehajú zásadne na letných festivaloch, a bolo to tak i teraz: Radúz sa prvýkrát stretol s Bilbom na fesťáku, na súčinnosti oboch kapiel sa to však neodrazilo až do momentu, keď Zajac opustil Kýbel Mačiek. Ranná Nevoľnosť bola solídna mladá kapela, ale Radúz prahol po rokenrole a tak sa osobne prihlásil na konkurz na bubeníka. Konkurz preňho skončil úspešne a bral to ako riadno terno, Ranná Nevoľnosť tiež rýchlo zašila dieru po Radúzovi angažovaním Miloška, aktuálne bubeníka The Paranoid, a tak každý pristál v kapele, ktorá mu viac štýlovo vyhovovala. Všetci zapadli tam kam patria a tak Radúz mohol a stále môže naplno tlačiť svoju radosť a oduševnenosť do nôt našich pesničiek!


(Skromne bubnuje dva metre za zvyškom kapely)


Šariš ako žiak základnej školy napredoval po ceste mnohých vtedajších mladých rockerov - išiel po stope Nirvany, ktorá mu bola vstupnou bránou do sveta rocku. Na školskom výlete za zvuku Love Buzz mladí vlasatí rebeli, skáčuc na posteliach po plafón, rozbili pár kusov nábytku a povyhadzovali z okna. Hoci sa po kontrole inventára hotela na nič neprišlo, malý Šariš si mohol byť istý, že pod tým chumáčom blonďavých vlasov sa skrýva zviera. Rozhodol sa nevnímať muziku pasívne, bolo treba zaobstarať si gitaru. Predtým než ju ako štrnásťročný dostal, nakreslil si na kartón hmatník a na ňom si skúšal akordové hmaty, o rok na to si ich mohol vyskúšať už aj na elektrickej gitare. Aby mu niekto ukázal, ako sa na tej gitare naozaj hrá, prihlásil sa do základnej umeleckej školy. Jeho kariéra živého vystupovania sa začala práve počas školských koncertov, či uz zo školy umeleckej alebo gymnaziálnych benefičných koncertov, a to na väčších pódiách, než na akých hrávame teraz. 






(Každý hudobník narodený v 80. rokoch musel chvíľu vyzerať ako Kurt Cobain)


(Na gitarovej skúške s Ondrejom, naším producentom)



(Šariš, mladý nádejný metalista - vpravo; Ondrej, producent - v strede)

Časom obišiel niekoľko tréningových zostáv kapiel kým zakotvil v prvej serióznej formácii - v kapele Smash, kde nahradil uvoľnený post gitaristu. Korene kapely siahajú do hudobnej Tralaškoly, kde sa podúčal hre na gitaru a odkiaľ i bol do kapely draftovaný. Ich skúšobňa sa nachádzala na nitrianskej Kalvárii, kde sa okrem iného nachádza aj mnoho svätých budov vrátane sídla mníšok. Každý týždeň tak prechádzali okolo žien odetých do čiernobieleho, dúfajúc, že pri zvukoch vychádzajúcich zo skúšobne v nich snáď vzplanie aj viera v rokenrol, avšak neúspešne. So Smashom si Šariš odohral prvý ozajstný rockový koncert, ktorý neorganizovala žiadna vzdelávacia inštitúcia. Čoskoro sa však pod bubeníkom zatriasla bubenícka stolička a bolo to práve Šariš, ktorý oslovil Bilba, aby sa pridal do partie, a tak začali šliapať hore Kalváriou spoločne. Zvyšok príbehu už poznáte, akonáhle vákuum nabralo hmotnú podobu všetci muzikanti vrátane Šariša našli svoj svätý grál v Kýbli Mačiek, kde si postupne vypĺňajú svoje hudobné sny!




(V skúšobni s overenou kombináciou Les Paul a Marshall)


(Skutočný rocker sa pozerá iba na podlahu)

19.12.15

Na víťaznej vlne

Ak si chcete presadiť svoju myšlienku, je vhodné ju najprv odskúšať na malom priestranstve. Po úspešných prvých pár koncertoch našej kariéry sa nám naskytlo zopár možností zahrať si v rôznych kluboch v našej rodnej Nitre a navštevovať naše obľúbené podniky z pozície vystupujúcich. Bilbovi sa takto podarilo s niekoľkoročným omeškaním naplniť isté proroctvo: ešte počas rokov gymnázia dostal od maturanta Štefana oznamko, v ktorom bolo napísané nasledovné: "Do pol roka ťa chcem vidieť hrať vo Vrštati!". Štefan by sa ako futurológ neuživil, pretože Bilbovi sa prvýkrát podarilo vystúpiť v spomínanom klube (známom tiež ako Rock Club Naozzay) až o 5 rokov neskôr. Nič to však nemení na veci, že to bolo rovnako intenzívny zážitok ako keď sme mali tých sedemnásť. Takmer všetky undergroundové nitrianske kluby sme vymietli, odškrtli si splnené nitrianske sny a rozmýšľali, kam ďalej.





(Dôkaz o existencii proroctva)




(Legendárny, ale bohužiaľ zavretý klub Naozzay)

V roku 2011 sme si teda odkrútili povinnú hŕstku úvodných koncertov aby sme vedeli, že sa to všetko neodohráva iba v našich hlavách. Všetko sa nám zrazu robilo veselšie, pesničky pribúdali a narastala aj chuť koncertovať. Prvý koncert prebehol v Bratislave, doma v Nitre sme hrali už zopárkrát, nuž, začalo nám tu byť tesno. Jedným so sprievodných znakov koncertovania je ten, že sa vám krajina opticky scvrkne. Ak vám príde Orava ďaleko od Nitry, tak po troch koncertoch na severe sa vám bude zdať rovnako vzdialená ako trafika na rohu ulice; do Bratislavy trafíme poslepiačky, koliba pri Ružomberku je na skok, Bardejov je ďaleko ako dva Ružomberky. Nevieme si celkom predstaviť situáciu, keď budeme o 20 rokoch brázdiť tisíci raz tie isté cesty a nepoznať každý strom popri nich, aspoň že má Slovensko v rámci svojich úzkych hraníc naprataný dostatok pekných miest. Avšak vráťme sa do nedávnej minulosti, na začiatok roku 2012. 




(Plachta na bohatom pozadí zaniká)


Predtým, než došlo k nášmu spakovaniu vzdialeností sme sa pokúsili exportovať buranroll aj za hranice rodného mesta. Uprostred tuhých januárových mrazov sa nám vyskytli dve možnosti na koncert mimo Nitry: v Zlatých Moravciach a v Komárne. Moravce sú za rohom, nemusíme sa tam však ponáhľať pretože hráme až na záver akcie, dostávame teda dobrý priestor vymrznúť v backstagei. Klub sa volá (resp. volal) Kompas a tvorí ho betónová krabica s barom vovnútri - najnutnejšie vybavenie na prevádzku koncertného podniku. Backstage tvorí niečo, čo sa ponáša na bývalú kuchyňu, sedíme v ňom na rohovej sedačke a čakáme na koncert tak, ako sa patrí - popíjame pivo, bavíme sa o hudbe a hodnotíme celý priebeh akcie. Pijeme všetci, pretože nás doviezol náš vtedajší občasný šofér a zvukár Švolo, známy tiež ako Švolmajster. Ak si kapela privezie vlastného zvukára, tak dojem z kapely preráža strop na železobetónovej búde. Zimu prekonávame tak, že Švolovu prezývku začleňujeme do existujúcich slov, vznikajú tak nové výrazy ako švolume, Šalátový Švolokaust, Švolo volá-švolá, či menej podarené pokusy ako Škoda Švábia na ktorej nás Švolo priviezol. Náš čas nastal niekedy okolo polnoci, prekvapený zvukár zistil, že nie sme hulváti z polepšovne a je rád, že sa nemusí báť o svoje zuby. Vďaka organizovanej domácej mládeží sme mali pohyblivú divácku kulisu až do konca vystúpenia, ba aj do nášho príchodu domov keďže bar sa po koncerte nezatváral. 




(Švolmajster vpravo na mixpulte upravuje švolume)

V kapele sa ujalo vyjadrovanie orientačných inštrukcií pomocou svetových strán, tak sa napríklad organizátor festivalu Ružiná mohol do telefónu dozvedieť, že sme na festival prišli zo západu. Podľa tohto názvoslovia sme sa o týždeň vybrali koncertovať na juh do Komárna spolu s našou spriaznenou kapelou Neptun Plus. Po príjazde sme metódou očnej bulvy zistili, že sa nachádzame len niekoľko metrov od Maďarska, od Komárom nás delil iba jeden parčík a most, pravda, Rakúsko-Uhorsko sa zas nerozpadlo tak dávno, čože je to 100 rokov v histórii ľudstva. Klub sa volal Chameleón, bol neveľký, mal však vlastné bicie a mixpult, čo je veru neobvyklé. Nemali sme šajnu ako takáto akcia dopadne, netušili sme ani či na juhu Slovenska je možné zaujať takýmto štýlom muziky. Ľudí prišlo skutočne poskromne, s neptuňákmi sme si teda navzájom urobili publikum. Domáci, hoci ich bolo málo, boli aspoň zhovorčiví: jeden chalan, ktorý mal problém časovať sloveso "zohnať" ("zohnem ti lepšie bicie") sa priznal k tomu, že je najväčší fanúšik kapely Enter Shikari na svete: raz sa nachádzal v stane na festivale s dievčinou, ktorá ho mohla pripraviť o panictvo, zdiaľky však počul zvukovku Enter Shikari, tak si natiahol gate naspäť a odišiel na koncert. Boli by ste schopní niečoho podobného voči vašej obľúbenej kapele?


(Žltá pasparta svieti do noci)



(Keby sa fotíme len traja, tak by bolo na fotke veľa hluchých miest)

Oba koncerty majú spoločné to, že kluby, v ktorých sa odohrali, v dohľadnej dobe zatvorili. Kedže sme sa viezli na víťaznej vlne, ani náhodou sme si nepripúšťali možnosť, že to kvôli nám. Táto zlá klubová karma sa s nami čas od času tiahne až doteraz, v Partizánskom sme takto pochovali Spy Club po koncerte so Smolou a Hruškami, v roku 2014 počas turné nás karma dokonca predbehla, keď klub zatvorili ešte pár dní predtým, než sme tam vystúpili. Zlé jazyky a audiotextové veštice tvrdia, že za to môže Bilbo ktorému celý život zatvárajú, resp. rekonštruujú jeho obľúbené krčmy; takto v Nitre zanikol Janter, z undergroundovej Tatry v Starom divadle sa stal salónik pre kávičkárov či zo Starej Pekárne vznikla Nová Pekáreň, pamätníci hádam vyronia slzu pri spomienke na najlepšiu bratislavskú krčmu Prima v Mlynskej doline, v ktorej Bilbo trávil čas so svojími spolubývajúcimi a vytvárali hodnotový základ pre Kýbel Mačiek až kým ju neanektoval rozpínajúci sa Elam. Do budúcnosti sme sa teda zaviazali vyrovnať si karmu dobrými skutkami a pesničkami, ktoré budú síce vulgárne, ale zmenia svet k lepšiemu!




19.11.15

Narodeninový koncert v Humennom

3.11.2015 sa stalo to, čo sme všetci čakali, i keď sme na to v ten deň zabudli - ubehlo 5 rokov odvtedy, čo sa kapela prvýkrát ocitla v skúšobni vo funkčnej zostave. Tento dátum pripadol na utorok, a tak sa stratil v hŕbe každodenných povinností. Najbližší vhodný termín na adekvátnu oslavu narodenín padol na 14.11., v deň nášho koncertu v Humennom, ktorý mal byť v mnohých ohľadoch jedinečný: rekordná vzdialenosť v kategórii tam-a-naspäť, okrem toho sme mali vystúpiť ako jediná kapela, čo sme si nedovolili ani doma v Nitre, nieto ešte na Ďalekom východe. Ale veď prečo to nerisknúť. 



(Pozvánka na narodeninovú párty)

Predpokladaná doba cestovania sa stanovila na cca. 6 hodín, a tak sme sa v skúšobni stretli už okolo obeda. Pri príležitosti využívania kvantitatívnych metód sme rovno vypočítali aj tzv. kapelové roky; tie fungujú podobne ako psie, akurát s iným koeficientom. Mnoho hudobníkov sa utvrdilo v tom, že siedmy rok fungovania kapely je prelomový, môžeme teda označiť tento medzník za dospelosť kapely. Náš piaty rok sme vynásobili konštantou 2,5714285714 aby sme zistili, že náš mentálny vek kapely je po zaokrúhlení 13 ľudských rokov. Na prahu ľahkej puberty sme napchali do auta toľko aparatúry koľko sme nikdy nikam nebrali a vyrazili na cestu. 




(Bilbov životný priestor v aute, na druhej strane batožiny sedel JZ)

Nakoľko naše autíčko horšie znáša pahorkatiny, zvolili sme si cestu po južnej časti Slovenska. Zhruba pri Rožňave sa nám zdalo, že ideme už fakt dlho, a to nie sme ešte ani v Košiciach, nieto ešte v Humennom. Po zotmení sme mali pocit, že sa len ponárame stále hlbšie do tmavých hlbín, bez nádeje, že narazíme na dno alebo únikový východ. Okolo siedmej večer sme sa napokon ocitli v cieli, v meste nás privítal útulný rockový klub Nostalgia spolu s hŕstkou návštevníkov za stolom - prvé obavy zažehnané, poznajú nás aj v Humennom. Veľmi rýchlo sme sa udomácnili a čoskoro sme boli pripravení na koncert.

Na jubilejný koncert sme sa pripravili svedomito: cestou sme v Tescu kúpili dve fľaše šampanského. Počet pesničiek v playliste sa vyškriabal až na 16, mohli sme si to ako jediná účinkujúca kapela dovoliť. Po Blonďavej mal nastať slávnostný príhovor a vypustenie šampanského z fliaš. Avšak ešte predtým sa vyskytli technické komplikácie - odrazu prestala hrať basgitara. Basa tvrdí muziku a málo kapiel si ju môže dovoliť vynechať z pódiovky, a tak sme museli predovšetkým docieliť, aby hrala opäť. Najhoršie scenáre sa nenaplnili, zradil nás obyčajný kábel. Kým sme na to prišli, Bilbo zabával fanúšikov jednoduchým hudobným kvízom o známych kapelách. Tým sa výpočet zlých udalostí nekončí, Šarišovi čoskoro praskla struna, musel sa teda uchýliť do kúta pódiu a strunu vymeniť; záložné gitary si z kapacitných dôvodov so sebou nenosíme. Dočasne sme hrali v trojici, keď sa zrazu Šariš vrátil na pódium, nie však ako gitarista, ale s mikrofónom v ruke ako prídavný hardcore vokalista. Jeho nasadenie bolo až natoľko vysoké, že si Bilbo občas pripadal druhoradý. V takejto zostave sme sa doputovali až ku koncu playlistu a užívali si pódium pokryté mäkkým kobercom, na ktorý nebolo problém bez ujmy spadnúť. Domáci nám zaželali všetko najlepšie a fľaša šampusu obletela celé publikum. 


(Ako keby do jednej ZUŠky chodili)


(JZ splýva s publikom)


(Daj si aj ty šampus)


(Malý bubeník, veľký čert)


(Plán podujatia)


(Šarišský hardcore)



(Skúška gravitácie dopadla úspešne)

Po koncerte sme sa dobrovoľne nechali zajať na bare. Domáci sa postarali o catering  -  často bez nášho pričinenia sa pred nami objavovali jedna či dve vodky - a dokonca aj o ubytovanie. Dobrá duša Dominik nás nielenže pozval na koncert, nechal nás prespať vo svojom dome, upratal po nás bordel, ale i dovolil osprchovať sa v sprchovom kúte, ktorý vyzeral ako teleport. Bohužiaľ, nešlo o ozajstný teleport, a tak sme museli stráviť ďalších 6 hodín v aute na ceste domov. Radúz ako správny divadelník vie, že na javisku sa musíte správať uvoľnene a v pripájacom pruhu dynamicky, a tak si zobral nekonečné šoférovanie na svoje plecia. Potvrdilo sa staré známe - nemať kapelu, nemáš dôvod ísť do... (doplň mesto). My chvalabohu kapelu máme, a tak sme mohli zistiť, že do humenského kraja sa určite oplatí merať strastiplnú cestu, a určite sa tam počas druhej päťročnice vrátime!





(Náš lokálny patrón Dominik)

20.10.15

Keď sa smola na víno premení

Aj najlepšiemu človeku na Zemi sa čas od času stane nejaké nešťastie. Stačí chvíľka nepozornosti vo vašom inak úplne dokonalom prehľade o svete a objaví sa dáka nehoda. Následne si v duchu vynadáme do debilov, preklíname svoju ťarbavosť a duševnú neprítomnosť, hoci nám to prd pomôže. Každý z nás sa časom presvedčí o tom, že na zlé veci treba zabudnúť v momente, ako sa stanú: beztak ich nemožno vrátiť späť a môžeme sa s z nich jedine poučiť, alebo z nich niečo vyťažiť. Ak sme presvedčení, že galiba, ktorá sa nám v živote stala, je úplne naničhodná a nič nám do života nedala, tak treba len počkať, kým pochopíte jej význam. A nakoniec budete aj radi, že vám prišla do cesty. 



(Who left the barn door open?)

V deň X o čase Y dorazil JZ s Bilbom do skúšobne v Mlynárciach. Prvá polhodinku strávili táraním o veciach, ku ktorým väčšina ľudí nemá žiaden vzťah. Aby prekonali zjavnú pasivitu, začali sa pomaly presúvať k svojím nástrojom, že si teda idú zahrať. Tu narazili na nečakaný lapsus v inventári: Bilbo za nič nevedel nájsť svoju basu, pričom si bol istý, že bola hodená za gaučom. JZ v rovnakom čase márne hľadal svoj podomácky vyrobený Telecaster. Rovnako neúspechom sa skončilo pátranie po ladičke, kábloch a zopár šupáckych efektoch na gitaru. Záver vyšetrovania bol jasný: nejaký skurvysyn sa nám vlámal do skúšobne a z našej aparatúry si vyskladal súpravu na domáce cvičenie. Tovaroznalec z neho zrejme nebude, nakoľko nám ako šťastie v nešťastí zmizli len tie najlacnejšie veci, napriek tomu sa škoda vyšplhala na niekoľko sto eur. Nehovoriac o tom, že šlohnutú basu a gitaru sme si oblepili rovnakou tapetou z obchodu s domácimi potrebami aby vyzerali ako súprava. Nasledovalo pátranie po vinníkovi, po niekoľko telefonátoch vysvitlo, že chalani od Zoči Voči pred odchodom na koncert nezamkli skúšobňu, za čo sa im zlodej odmenil zopár kusmi zmiznutého príslušenstva. Chudobnému aj z hrnca vykypí a ak niekoho okradnú, tak zásadne toho, kto má problém aj s platením skúšobne. Zočáci si vysypali popol na hlavu a neváhali nás peňažne odškodniť. Hoci sme vtedy treli biedu, ktorú by nám nezávidel ani Oliver Twist, dohodli sme sa, že by sa nám chalani mohli revanšovať trochu iným spôsobom.


(Z diaľky nevidno, že na tapete boli kvetinky)

Nasledovala taktická porada s bubeníkom Vladom. Bolo nám objasnené, že ak chceme dať o sebe lepšie vedieť, mali by sme natočiť klip. Nemáme peniaze, namietame. S tým vieme pomôcť, povedala pomocná ruka, dokonca vieme zabezpečiť aj šikovného kameramana - toto bol moment, od ktorého sa klip na "Je to popiči?" začal stávať skutočnosťou. Medzitým sa manufaktúra na výrobu malých odznakov pre kapely s názvom "Žijeme hudbou" začala transformovať z výrobnej dielne na budúcu hudobnú agentúru. Po vyhotovení klipu sa dohodlo, že bude vypustený do sveta práve pod hlavičkou Žijeme hudbou. Video sa tešilo svetlu sveta a predstavitelia Kýbla Mačiek a Žijeme hudbou sa príležitostne stretávali na káve. Agentúra začala napĺňať svoju predstavu o fungovaní a rozhliadala sa po interpretoch, s ktorými by mohla spolupracovať; Bilbo teda predložil vlastnú kapelu ako nádejného partnera. Časom sa prišlo k záveru, že by mohlo ísť o vzájomne prínosnú dohodu, a tak sa Kýbel Mačiek dostal pod krídla Žijeme Hudbou. Zrazu sme dostali k dispozícii tím ľudí, ktorí nám vedia pomôcť keď treba. Obzvlášť pre Bilba to znamená, že mu odpadla veľká časť úmornej manažérskej činnosti, predovšetkým volanie do hôr, z ktorých sa mu ozýval iba vlastný hlas. 


(Kedysi mali na svedomí aj naše prvé odznačiky)

Keď si pretočíme pásku naspäť, zistíme, že nebyť zlodeja, naša spolupráca by možno ani nezapočala. S miernym oneskorením sa nám teda priniesol pozitívny dopad sprvoti nepríjemnej situácie: máme za sebou anjela strážneho, ktorý nám svieti na cestu a občas nám vybaví nejaký ten zázrak. Chýbajúce veci sme si časom dokúpili a tak už nikto nemá horkú chuť v ústach keď sa bavíme o spomínanom incidente. Chceli by sme sa tradične poďakovať Policajnému zboru za aktivitu: nahlásenú krádež začali riešiť až v čase, keď bol kamerový záznam z objektu dvadsaťkrát premazaný a my sme už pomaly zabudli, čo sa stalo. A ešte jeden odkaz pre zlodeja: vedz, že ti je odpustené, ale skús sa niekde objaviť s našimi nástrojmi!


(Rozjebem byt tiež vyšiel vďaka spolupráci so ŽH)