24. 5. 2018

Hlásime celoštátne pokrytie!

Už od začiatku roku 2017 bolo predurčené, že jeho záver sa bude niesť v prelomovom duchu - na jeseň sme totiž prekročili 7 ročnú hranicu fungovania kapely. Nič sa však nedeje samé od seba a tak a na to, aby sa potvrdil význam číslice sedem aj v našom prípade, sme museli priložiť ruku k dielu. Radi prekonávame limity a to hneď v niekoľkých kategóriách - osobných, celokapelových, či ľudstva ako takého. Preto sme si počas leta zabezpečili najdlhšiu šnúru v síce relatívne krátkych, ale na zážitky bohatých dejinách kapely - 14 koncertov! Po siedmych rokoch existencie rockovej kapely si snáď zaslúžime menšiu oslavu!




(Úsvit rokenrolu na prahu jesene)

Na začiatok turnaja chcete vždy hrať proti ľahšiemu súperovi, trošku sa rozohrať, rozpinkať, zistiť, kto ku komu pasuje na krídlo, odísť veselí do šatne. Ani my sme si nechceli kaziť chuť a tak sme si dali prvý koncert v British Rock Stars v Bratislave - v klube, kde by už naše iniciály pomaly mohli vygravírovať do zárubne nad vchodom. Začali sme však mierne rozpačito, a to hneď z dvoch dôvodov - dlho sme neboli v ozajstnom koncertnom víre a tak sme neboli ešte celkom zohratí; a druhý dôvod bol ten, že sme ten prvý dôvod podcenili, a tak sme si pripravili najťažší playlist v histórii kapely - dovedna takmer 13 pesničiek, pričom niektoré sme hrali v spojených "balíkoch" po sebe bez prestávky. Ak ti na praskne struna, môžeš si ju vymeniť až o 10 minút! Bilbovi sa takto odtrhol pás na base, nuž nezostávalo mu nič iné, len si pritisnúť basu na prsia ako ukulele a trpieť až do konca série. Rokenrol je skvelý v tom, že skrz nafetovanie dopamínom si vôbec nevšímate drobné výnimky z bežného chodu reality, a tak pokiaľ vám niekto nevrazí lakeť do nosa, máte všetko viacmenej v piči - pričom kapela aj publikum. Ľahkovážny prístup sme aplikovali aj o deň neskôr na koncerte v Trenčíne - odchádzali sme naň iba v trojici; Šariš udal výhovorku, ktorú už medzičasom pokryl prach. Zaflekovali sme pod trenčianskym hradom a vyšli schodami k vchodu do klubového priestoru menom Stejdž, pred ním už stálo za hrsť diskutujúcich návštevníkov. 4€ vstup? namietal jeden. To kvôli Kýblu Mačiek - odpovedal prevádzkar, nevediac, že tá partia opretá o zábradlie naproti sme my. To sme teda dopadli, aby kvôli nám museli dvíhať vstup, pričom sme si nevypýtali nič navyše obligatórnej stovky, ktorú sme aj tak nakoniec nedostali - staré dobré "vysoké vstupné pre vidinu tržieb, avšak iba pri počte návštevníkov, ktorý sa nenaplnil". Tri hodiny sme trpeli prebudený zvuk z reprákov kým sme nastúpili my. Fanúšikovia vraj ani príliš nepostrehli, že hráme v trojici - odkážeme Šarišovi. Poslednýkrát sme zasalutovali hradnej skale a odškrtli si prvý úspešný koncertný víkend.



(Pre niekoho mikrospánok, v skutočnosti vášeň pre hudbu)



(Prepotená extáza)


I po prvom úspešnom záreze nie je na škodu nenechávať veci na náhodu. Na domácom štadióne sa môžete tešiť na lavičku v šatni, ktorá sa časom premenila na dokonalý odliatok vášho zadku a tak pohodlie je na najvyššej možnej úrovni. Nitra sa ako celok raz do roka premení na festival, pričom stejdže predstavujú podniky rozmiestnené po meste. Akcia sa nazýva Mestival a my sme nečakane vystúpili na oboch ročníkoch, pričom na tom poslednom aj v pozícii akýchsi headlinerov lineupu vo Frankie Rock klube, hoci tentokrát bez striekania hasiaceho prístroja do publika. Na druhý deň sme zašli do Šale, aby sme s najväčšou pravdepodobnosťou vyčerpali potenciál klubu Peklo pre naše hudobné zoskupenie - počas štvrtej návštevy tohto klubu v našej histórii sme totiž usúdili, že nám klub už zrejme odovzdal čo mohol, vrátane stien štylizovaných do šiesteho levelu z Doomu II. Ľudská kulisa bola počas celého víkendu viac než adekvátna a tak sme mohli cez týždeň v kľude dospať prebdené noci a dni. Energia navyše bola potrebná, pretože sme sa rútili do najväčšieho prúseru šnúry. 



(Kokotinár, ovocinár - nepije, hoc chcel byť vinár. Bilba točia pre reklamný spot Mestivalu)



(Z minulého ročníka máme lepšie fotky ako z aktuálneho)



(Ľudia tlieskajú, počúvajú však iba morálne hovno)




(Na dne pekla; niekto po štvrtý raz, niekto vstúpi a hneď zostane naveky)

Nikto by nebol povedal, že vo Vrútkach sa skrýva taký klubový klenot, akým je klub Mlyn - štýlový, špičkovo zariadený a vzorne vedený. Keby týmito informáciami disponovali gitaristi, určite by neboli stiahli fľašu whisky ešte pred Krahulami. JZ si v ožratej nemotornosti zhodil okuliare z hlavy takým lajbavým spôsobom, že mu spadli do umelého potôčika pred klubom, nakoniec mu ich bohvieodkiaľ vylovil jeden z účastníkov koncertu. Šariš sa počas zvukovky kýval zo strany na stranu ako plameň sviečky vo vetre, neschopný zahrať ani intro z prvej pesničky. Bilbo po prekonaní prvotnej fázy stupídnej naivity si uvedomil, že celá kapela balancuje na hranici obrovskej hanby a telepaticky vymýšľal s Radúzom exemplárny trest pre oboch gitaristov. Šariš za celý koncert nezahral nič čo by si vyžadovalo vyššiu gitarovú zručnosť ako na bežnej hodine náboženstva, JZ vstúpil do núdzového režimu a aspoň skákal po pódiu ako blázon, zatiaľ čo Bilbo s Radúzom ako jediní hráči blčali spravodlivým hnevom zmiešaným s túžbou okamžite sa prepadnúť pod zem. Doživotný zákaz alkoholu? Nechať ich vo Vrútkach nech idú domov vlakom? Nič sa nezdalo byť dosť dobrým nástrojom božieho hnevu. JZ po vystúpení nabral priestorovú retardáciu a stratil sa kdesi v okolí klubu; telefonicky poprosil Radúza, aby ho šiel vziať, čo dobrosrdečný bubeník aj urobil. Po vytriezvení však bolo zavedené stanné právo bez milosti a súdu trestajúce hudobníkov pod vplyvom alkoholu pred vystúpením. 



(Prevádzkarku klubu v Senici sme obkolesili tak, že už nikdy nebude potrebovať koleso)




(Táto tabuľa neprilákala okoloidúcich Záhorákov, nakoľko bola umiestnená až pri bare)



(Na ceste do Vrútok bolo sprvoti veselé mať poldecáky na palubnej doske)



(Fajčenie je pre koncert oveľa menej rizikové ako pitie)

Pred koncertom v Námestove sme cítili mierne chvenie v podbrušku, lebo tam hráme radi. Kto žiadne chvenie necítil, boli barmani a majiteľ klubu - dva dni pred dňom D totiž nikto ešte nevedel, že tam budeme hrať. Prevádzkar Jano síce nezabudne, do ktorého šenku má zapadnúť v príslušný večer, zato má problém spomenúť si, čo sľúbil ktorej kapele. Vybaviť koncert v klube Barón tak, aby sa naozaj uskutočnil, by sa dal prirovnať k riešeniu palestínskej otázky na Blízkom východe - s tým rozdielom, že koncert bol nakoniec dotiahnutý do konca. A to napriek tomu, že majiteľ robil všetko pre to, aby z neformálnej dohody s nami vykľučkoval (keď už nič nefunguje, vytiahnite "vulgárnu kartu v katolíckom kraji") a keď už vyzeralo, že mu to nevyjde, tak nás aspoň vyžmýkal. Klub sme však aj vďaka domácim kapelám naplnili a v jeho útrobách sa napokon odohrala úplná besnota! Perfektný zvukár, skvelé sprievodné kapely a naše schopnosti využité na maximum. Úplne spokojní sme odišli do penziónu na druhej strane priehrady, pred spaním sme si ešte pozreli záznam sťaby z finálového zápasu majstrovstiev - elán a entuziazmus by sme mohli rozdávať (teda, elán nie, toho máme všetci už dosť). Progresu šťastia však čiastočne prehradil cestu nasledujúci víkend vo východnej časti uneseného štátu (písali sme o ňom tu). Ak na východe nič nie je, tak v októbri sa tam ešte nachádzala ukradnutá aparatúra v hodnote 5000 eur.




(Náš monopost v strede, čerstvo natankovaný najlacnejším možným benzínom)



(Oravskú lásku nezastaví priehrada ani zábradlie)


(A tuná už kapela a publikum v jednej liatine)

Druhá polovica turné sa niesla v duchu spolupráce - pripravili sme si sled koncertov s našou spriaznenou kapelou Niečo Navyše, ktoré sme nazvali vskutku originálne: Kýbel Navyše. Bilbovi pri tomto hybridnom slovnom spojení skrsla myšlienka nahrať aj pesničku, na ktorej stvorení by sa podieľali obe kapely. Na diaľku sme polepili zvukové stopy a vdýchli život nahrávke, ktorá odznela naživo počas každého z našich spoločných koncertov. V praxi to vyzeralo tak, že sa vymedzila medzera v playliste Niečo Navyše, počas ktorej naskočili na pódium Bilbo so Šarišom; jeden za mikrofón, druhý za sólogitaru. Takto malo naše jednotné hudobné družstvo o jeden spoločný menovateľ navyše. Všetky koncerty boli úspešné a družné, vyčerpávajúce aj napĺňajúce. Spali sme priemerne päť hodín za celý víkend, žrali slovenské pizze s cestom hrubým ako knedľa a studené, gumené bagety, proti únave sme pili kávy z automatov a energy drinky. Líhali sme si v čase, keď už majú poštári doručenú väčšinu zásielok na rajóne, zobúdzali sa približne v momente, keď si roľník prvýkrát za deň pod ťarchou únavy sadne na hokerlík. Nevynechali sme jediné krajské mesto (hoci sme nakoniec museli zrušiť koncert v Žiline - Bilbo si totiž nebol schopný vypočítať, že ak o siedmej priletí do Budapešti, tak nestíha koncert o desiatej). 14 koncertov, od Humenného po Bratislavu, ťažisko takmer každého víkendu prežiješ v diskomforte - v prostredí, kde sa môže stať čokoľvek. Koľko zoskupení si trúfne na niečo podobné? Posledný koncert v Liptovskom Mikuláši sa niesol v predvianočnom duchu: s chalanmi z Niečo Navyše sme si navzájom darovali darčeky. Kým oni si dali na výbere vcelku záležať, my sme tie venované im kúpili na pumpe cestou tam. Komu by sa však nezišla stierka na okno s palčiakmi? 




(Z turné Kýbel Navyše sa zachovala len táto dobová fotografia z Humenného)



(Kýbel Navyše bol zrejmý už z obrázka. Vľavo posledný koncert s našimi nástrojmi)



(A takto znela fúzia buranrollu s punkrockom v podaní našich bratov v zbrani)

27. 12. 2017

Zlatý a zároveň jediný klinec programu

V zime 2017 sme sa skláňali nad síce relatívne plnšou, ale ešte vždy poloprázdnou kapelovou pokladnicou. Zmena na poste hlavného audítora z Bilba na Šariša veru nezabezpečila prebytkovú ekonomiku. Rada starších sa hrbila nad otázkou, odkiaľ berúostatné kapely peniaze na svoj chod. Tých, čo na hudbe zarábajú, nemá ani zmysel brať do úvahy. Bilba ako frontmana kapely občas nikto pristaví s otázkou, či sa počas aktuálnej epizódy nezamestnanosti živí hudbou - Bilbo im odpovedá, že by sa mu viac ekonomicky oplatilo z kapely odísť, míňal by totiž menej peňazí. Na letných festivaloch sú honoráre štedré, ale iba pre horných desať; ostatní budú radi, ak obídu s cesťákom a sezamovou žemľou s takou porciou tatarky, že vás z nej napne na vracanie. Potom sú tu tzv. "bezvadné" kapely - to sú také, ktoré majú bezúhonný charakter a môžu hrať doslova všade: na svadbách, plesoch, báloch, imatrikuláciách, firemkách a faktúrovať za to príjmy navyše. V tejto sfére nemáme šancu, zahundre hovorca odboja proti nespravodlivému osudu. Jedine, že by sme sa mýlili. V maili nám totiž pristála ponuka odohrať koncert na predvianočnej párty firmy Datavard. 



(Za 7 rokov sme hrali v Randáli len dvakrát, macošská Bratislava)

Akcia sa mala konať v priestoroch tradičného živého klubu Randál v Bratislave. Už táto informácia čosi napovedala o charaktere večierku a tiež o ľuďoch, ktorí sa ho mali zúčastniť. Dohodli sme sa na honorári a formalitách. Firma nám rezervovala hotel len dve ulice vzdialenom od klubu. Vysvitlo, že ide o zariadenie s počtom hviezdičiek porovnateľným s výložkou armádneho generála. A to pre kapelu, ktorej členovia príležitostne prespávajú v aute, prípadne na futbalovom ihrisku v dedine pri Olomouci. V hoteli sme sa správali, ako keby nás iba pred chvíľou vyslobodili z pivnice rakúskeho sadistu. Zvyknutí prinajlepšom na ubytovne a priváty sa nám sprvoti nepodarilo ani obslúžiť výťah, ani zapnúť svetlo na izbe (slúži na to totiž tá kartička, ktorú používate ako kľúč). Naším ďalším zlyhaním bola navigácia - hodnú chvíľu trvalo, kým sme s oboma autami trafili na dvor klubu. Tlačila nás časová tieseň, a tak sme promptne vyložili aparatúru a v skrátenom konaní sa pripravili na odohranie koncertu. Domnievali sme sa, že firemka - to je predovšetkým prebytok žrádla a nápojov. Jedlo sa však nekonalo a tak sme temer lační odohrali náš najdlhší koncert toho roku. Firemný štáb sa ukázal ako veľmi vďačné, inteligentné publikum, ktoré vedelo buranroll ošúpať ako jablko a nájsť v ňom skryté významy a referencie. Konečne sa niekto zasmial na odkaze na Ratka Mladića (takto Bilbo nazýval Radúza počas celej šnúry v rámci predstavovačky). Pre túto vďačnú skupinu ľudí sme hrali koľko sme vládali. Najväčším fanúšikom spomedzi všetkých bol, na prekvapenie všetkých, vedúci celej firmy - Nemec Goetz, ktorý vie po slovensky iba zopár fráz a kvôli ktorému sme museli hrať Blonďavú dvakrát.


(Goetz v strede s tričkom, ktoré mu ani nebolo treba nanútiť)

Sympatický pán v akčných štyridsiatych rokoch vedel o nás viac, než by sme boli schopní uhádnuť. Poznal v rámci možností naše texty a základné info o našom fungovaní. Vravel, že prvýkrát videl náš koncert v roku 2015 na Červeníku a zapísal si do hlavy "note to himself", že na nás musí nezabudnúť. Slovenskú rockovú scénu mal prekvapivo obstojne zmapovanú. Tvrdil, že budeme väčší než "Slíže", ak zvládneme neskomerčnieť a nestratiť ducha. Čiastočne sa prejavil aj ako otcovská postava - bol to totiž on, kto nám zaplatil štvorhviezdičkový hotel, a dôkladne nás upozornil, že nikto nebude vyjebávať televízor cez okno (vraj zhliadol aj klip na Rozjebem byt). Taktiež nám zabezpečil stravu a nápoje: najdrahší rum v klube Diplomático prichodilo pomaličky váľať na jazyku a podnebí, JZ ho vypil na ex a zapil kofolou - východná Európa očividne stále žije. Po návrate na hotel sme s nevôľou zistili, že kúpeľňa tvorí súčasť izby a má čiastočne presklené steny - niečo, čo by ste rozhodne ocenili počas medových týždňov, avšak nie pri zdieľaní kvartieľu s vaším chlpatým spoluhráčom. 



(Umytí a najedení za korporátne peniaze)

Počas tohtoročnej šnúry sme nadobudli vlastnosť neprísť do postele skôr ako o štvrtej ráno, nech by sme hrali hoci aj 5 kilometrov od Nitry. Z tohto prístupu vyplýva, že si ubytko nikdy zvlášť neužijeme - strávime v ňom prinajlepšom pár hodín, kým nás ráno niekto nepríde vyhodiť. Tentokrát nás čakal ešte malý bonus - raňajky za 16€ na účet nášho sponzora. Je fyzicky takmer nemožné zjesť raňajky v takej hodnote, a tak sme si dopriali nanajvýš slovenskú verziu Tapaz - z každého rožku trošku. Išlo o pracovný utorok, chlapci si však pobrali dovolenky, aby si mohli celou svojou podstatou užiť fakt, že Kýbel Mačiek odohral svoju prvú firemku a absolvoval raňajky v štýle brunejského sultána. Ďakujeme!

19. 12. 2017

Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky

... a trikrát už duplom nie. Alebo predsa? Arabské príslovie hovorí, že čo sa stane raz, sa nemusí zákonite stať aj druhý raz. Ale čo sa stane dvakrát, sa celkom isto zopakuje zas. O tom, ako nás vykradli prvýkrát, sme sa už rozpísali. Počas našej premiérovej vlámačky sme mali šťastie v nešťastí v podobe relatívne malej škody - zlodej pootvoril truhlicu s pokladom, avšak vzal iba to, čo stačil rukou vytiahnuť cez malú škáru. V druhom prípade je diskutabilné, či išlo o krádež - po našom 100. koncerte v histórii kapely na amfíku v Červeníku nám zmizla taška s merchom, v ktorej sme nešikovne nosili aj peňaženku s celým kapelovým rozpočtom v hotovosti. Prirodzene, sme schopní si priznať našu mieru neprezieravosti a vôbec, azda sa považujeme za vysokopostavených úradníkov Ministerstva vnútra že pri sebe nosíme po vačkoch keš? Nuž, tak sme veru prišli o peniaze a celý katalóg vecí, ktoré sú bežnému smrteľníkovi celkom zbytočné. Keďže bola taška plná predmetov s menom kapely alebo prinajmenšom nám typickou mačkou, nie je možné, aby ju prípadný nálezca nepriradil k nášmu hudobnému telesu - tak sme usúdili, že sa opäť niekto ulakomil na náš majetok. Z miesta jubilejného koncertu sa tak stalo miesto činu a nám zostalo jedine tak prijať horké ponaučenie, že v 21. storočí je snáď bezpečnejšie skladovať peniaze v elektronickej podobe. 




(Stý koncert, ešte zatiaľ v pohode)

Kiežby sme vtedy tušili, že ani súčet prvých dvoch krádeží nebude vyšší než aktuálny jackpot pre dlhoprstých. V rámci skvelo rozbehnutej šnúry na jeseň 2017 sme sa samozrejme nemohli nezastaviť aj v druhom najväčšom meste republiky. V Košiciach sme doposiaľ vychytávali tzv. "bočné" priestory na hranie - t.j. podniky, kde na prvý pohľad vidno, že živé vystúpenia nie sú ich primárna funkcia. Podobne ako pred rokom v Malbo Café, ktoré sa skôr ponáša na pizzériu, sme tentokrát zaparkovali v motorkárskom Riders Clube. Bar nezostal nič dlžen svojej téme, obsahoval všetko od drevených trámov cez modely motoriek až po konfederačnú vlajku, ktorá sa bohužiaľ votrela aj na naše fotky z pódia. Išlo o prvý koncert v rámci nášho miniturné s kapelou Niečo Navyše v rámci našej bezmennej šnúry. Frontman Vilo už na začiatku koncertu dokázal nazvať Košice Prešovom, čo sa onedlho stalo pôdou pre humor počas vystúpenia Kýbla Mačiek. Bilbo počas komunikácie s publikom priradil miesto diania postupne všetkým slovenským mestám na východ od Lučenca, nevynechajúc ani Nowy Targ. Koncertnú zostavu sme čoskoro preniesli na ubytovňu. Aj v dôsledku prítomnosti chlapcov z Niečo Navyše sme neľahli do postelí skôr než o šiestej ráno. O dvanástej nás buchotom zobudila teta upratovačka, vďaka bohu za ňu, ináč by sme spali do večera. Napochytre sme vrátili nábytok na pôvodné miesto a presunuli sa k autu. Náš tourbus bol zaparkovaný v obytnej zóne na celkom obyčajnom parkovisku. Od ostatných áut sa však odlišoval tým, že mal v kufri napratanú aparatúru za niekoľko tisíc eur. Povedali sme si, že v tmavej uličke môže mať tento fakt sotva nejakú váhu. Ukázalo sa, že mal.



(Jedna z posledných chvíľ s naším majetkom)

Auto vyzeralo vcelku tak, ako sme ho opúšťali len pár hodín nazad. Až na to, že malo, ktovie prečo, odchýlené zadné sedadlo. Dobrodušný optimista Radúz prikvitol s teóriou, že pod tiažou nástrojov sa to zrejme urobilo samé a v nočnej opitosti sme si nič nevšimli. Realita sa však ukázala trpkejšia - sedadlo bolo odstrčené náročky za účelom ujebania našich nástrojov z kufra. Somrák nezostal iba pri nástrojoch - ako to pri našej kapele chodí, prisvojil si veci, z ktorých si len malý zlomok bude môcť navliecť na penis, ostatné mu budú celkom zbytočné: zmizla na mieru vyrobená basgitara s jedným s najsexi možných tvarov basgitary sveta a vesmíru s ťažko vyčísliteľnou hodnotou; podľa sladkých snov a predstáv upravený Telecaster s funkciami na úrovni lode Enterprise; taška s bubeníckym náčiním a kapelovou plachtou, ktorú JZ po nociach krvopotne maľoval a veru by ste neuverili, že za týmto výtvorom nestojí stroj, ale človek; JZ-ho košeľa, GoPro a samozrejme opäť kapelový merch obsahujúci brnkátka, cédečká, nášivky a náramky s logom Kýbla Mačiek (tento produkt sa dá nasunúť na spomínaný penis). Nastalo vnútorné počítanie strát času a peňazí a odvoz na policajnú stanicu.



(Radšej pár nečinných policajtov, ako priveľa pričinných, či nie?)


(Hrať na požičanej base je ako žiť s cudzou ženou)


Policajti zhodnotili situáciu v zmysle, že pre nich nie je dvakrát zaujímavé objasňovať vykradnutie auta v meste, kde majú takéto prípady na každodennom poriadku. Nevedno prečo sme sa domnievali, že by to mohlo byť inak. Kým Bilbo popisoval všetky skutočnosti krádeže, Šariš sa v čakárni na prízemí vyspal na stole a Radúzovi stihli pre istotu zobrať otlačky prstov. Z policajnej stanice sme neodchádzali s o nič lepšou náladou než s akou sme prichádzali. Vôbec, mali sme pocit, že krádež hudobných nástrojov je pre policajtov rovnako abstraktný pojem, ako apeirón pre pomocného robotníka. Bolo nad slnko jasnejšie - ak si nepomôžeme sami, tak sa nepohne nič. Uviedli sme sa zo stavu trúchlivého pokoja do pohybu a prekonali sme krátku vzdialenosť medzi Košicami a Prešovom. Airbnb nám postavil do cesty pekne zariadený trojizbový byt s Xboxom, avšak s vybitým ovládačom. Chuť sme si mohli napraviť jedine počas koncertu. Zostúpili sme do katakomby pretvorenej na rockový klub s názvom Fester. Pod polkruhovou klenbou sme na nástrojoch od kolegov z Niečo Navyše rozpútali peklo. Podarilo sa nám nadopovať sa endorfínmi a odložiť realitu na bližšie neurčito. Krádež chvalabohu nebola likvidačná, Kýbel Mačiek sa už niekoľkokrát ako malomocný Jób musel pozviechať z prachu, ale doposiaľ nikdy nesklonil chrbát pred nezvratným osudom. 



(6.diel nášho video tourblogu dokumentuje tento nešťastný víkend)

Po návrate domov sme spustili rozsiahlu informačnú kampaň, ktorá presiahla hranice Slovenska. Veľa hudobníkov nám dalo zdieľať oznam o krádeži, nechýbali medzi nimi ani prominentné mená ako Marián Greksa. Častokrát sa stalo, že nám niekto dopočuvší sa o našej strate sústrastne potriasol rukou. Solidarita medzi hudobníkmi nie je vôbec automatická, a preto sme boli skutočne prekvapení takouto pozitívnou skúsenosťou. Do dnešného dňa sa však nástroje neobjavili. Nič to, my ideme ďalej. Hocičo nás nezabije!



24. 2. 2017

Ešte lepší krst ako ten prvý!

Určite poznáte ten pocit, keď ste odchádzali z kina s dlhou tvárou, pretože pokračovanie filmu dopadlo mimo rámca vašich predstáv a aj pukancov bolo za tie prachy málo. Naviazať na predošlý úspech je ešte ťažšie, než stvoriť ten prvý úspech vo vašej kariére. Čo sa týka začínajúcich kapiel, ich prvá zvuková nahrávka (klasifikovaná ako demo či debut) nemusí zákonite vrhať taký ďalekosiahly tieň, aby sa nedal prekročiť. Málokto je taký talentovaný a schopný vystihnúť dobu, že ho prvý album katapultuje niekam, kde my nebudeme ani zajtra. Všetka česť, komu sa to podarí. Náš debut sme vydali v roku 2012 a z objektívnych príčin sme otáľali s vydaním toho druhého až do roku 2016. V novembri toho roku bol album s názvom Degenerácia duchom prítomný vo forme plodu kdesi v útrobách počítača nášho hudobného producenta a technického patróna Ondreja, čakajúc, kým ho niekto napáli na fyzický nosič. Akonáhle prichádza na svet niečo nové, patrí sa urobiť párty!



(Tentokrát sme mali aj pásky!)

Pokiaľ ste člen chudobnej kapely a musíte ešte k tomu prerábať byt, môžete si byť istý, že príprava krstu albumu bude na hranici vašich síl. Ako pri všetkých druhoch živých predstavení, aj tuná treba rátať s prípravou dramaturgie. Nad bubeníkom bude visieť plachta s logom kapely. Keďže prichádza nová doba, musíme namaľovať plachtu s motívom nového albumu. Tejto úlohy sa chytá JZ, ktorého tým pádom po práci čaká nová šichta so štetcom v ruke. Radúz ako odborník na manuálne práce využíva svoju jemnú motoriku na strihanie a lepenie obalov na cédečká, Bilbo po nociach vyrába lyrics videá na youtube a Šariš zvláda administratívu a účtovníctvo. Návrh plagátu outsourcujeme našim súrodencom, kto má po robote čas, zanesie ho do tlačiarní a takisto prevezme vytlačené plagáty. Užitočný idiot s autom (Bilbo) ich potom pôjde rozvešať po meste. Treba dať vyrobiť nové tričká. Treba vybaviť zvukára. Treba nájsť dvoch nezištne ochotných ľudí. Treba nakúpiť šalát. Dosť cirkusu na každý deň. Deň 16. decembra 2016 bude vykúpením.



(Nažhavené pódium s novou plachtou)


Z dôvodu prevenciu voči bezhraničnému chaosu sme všetku aparatúru dovliekli do klubu už deň pred akciou. Náš pedantný zvukár mal dosť priestoru porozvlákať káble kade-tade po podlahe a urobiť nám zvukovú skúšku. Aparáty sú pripravené, plachta visí, miesto na predaj merchu je vymedzené. Plagáty sú nalepené už dobrý týždeň a snáď si ich za ten čas niekto všimol. Krstná mama - Alena Pajtinková, známa z pôsobenia v skupine Bijouterrier ako Zita Rigondeoux, resp. známa z pôsobenia v nitrianskom Divadle Andreja Bagara ako Alena Pajtinková, je patrične poctená a pripravená naskočiť na kolotoč. Už stačí len privliecť niekoľko rekvizít a prísť načas.



(Delegácia z Petrohradu a jeden ocino)



(Šikovníci nahrali upútavku na krst priamo zo schodov Ermitáže!)

V deň krstu je napätie zmiernené len čiastočne. Bilba poctil návštevou oblastný predseda fanklubu Kýbel Mačiek z Petrohradu Vaľera so svojou priateľkou Kaťou a bolo im treba zabezpečiť kultúrny program, spočívajúci v degustácii vareného vína na vianočných trhoch v Trnave a bryndzových halušiek v kvázi tradičnej slovenskej kolibe v Horných Lefantovciach. Ich návšteva zabezpečila, že osadenstvo krstu bude mať medzinárodné zastúpenie. Kultúrny program sa však podvečer skončil a bolo treba presunúť posádku na miesto konania koncertu - do Starej pekárne. Po ceste nás čakalo ešte niekoľko nevyhnutných zastávok - k nášmu technickému patrónovi Ondrejovi sa zastaviť po krabičku od antidepresív, ktoré budú použité ako krstiaci prostriedok. Zastaviť sa u JZ doma pre obligatórny hasiaci prístroj. Zastaviť sa v Tescu pre šalát a rôzne nápoje, predovšetkým rum. Do Pekárne prichádzame tak-akurát, nejakí ľudia už stoja pred bránami a dožadujú sa prístupu dovnútra. Z nedostatku personálu sa úlohy biletára chytá Bilbo, medzitým prichádzajú naši priatelia i fanúšikovia a celý priestor sa zapĺňa ľudským teplom. Okolo 20:30 začína hrmieť kapela Z ničoho nič a človek sa na chvíľu ocitne v roku 2006. Na bráne prichádza k rošáde, v tomto momente je už v backstagei dobrá atmosféra, nemálo našich známych prišlo podporiť našu umeleckú birmovku. Zapaľujú sa tabaky, striedajú sa kapely - na pódiu sa zapájajú chlapci z Neptun Plus, s ktorými sme v roku 2011 pochovávali hudobné kluby v Zlatých Moravciach a Komárne. Občas zahliadneme aj ľudí v našich nových tričkách, pričom väčšina z nich nie sú naši rodinní príslušníci alebo známi. Do backstageu prichádza naša krstná mama a rýchlo zapadá do rumovej partie. V záchvate pirátstva drví PEZ cukríky fľašou rumu a sype ich do krabičky od antidepresív (tie ozajstné sme totiž nechali Ondrejovi v prípade, že budeme uňho opäť niečo nahrávať). Časopriestor sa začína ohýbať v náš neprospech a preto rezkým krokom kráčame na pódium.


(Náš štáb a zároveň kamaráti pri prideľovaní šalátu)


(Pot a láska tiekli potokom)


(Naša šikovná krstná mama!)

Program sme mali pestrý, tvorilo ho dokopy 17 pesničiek, čím sme utvorili kapelový rekord. Počas Šalátového holokaustu kapela vyrovnanú obhadzovačku šalátmi s publikom. V polovici programu prišla veselá Alenka vysypať rozdrvené cukríky z krabičky od antidepresív na obal nášho druhého albumu, cédečko skončilo v hľadisku. Inštrumentálnu pasáž počas záverečného Rozjebem bytu sme pretvorili na funky vsuvku v štýle Earth, Wind & Fire, po nej nasledovalo vystúpenie zahraničných hostí - za normálnych okolností hanblivý  a skromný Vaľera vkročil na pódium a vystriekal celý obsah hasiaceho prístroja do davu, čím ukončil hudobný galavečer. 



(Samotná ceremónia krstu! Ďalšie fotky z akcie - viď dolu)











Hoci sme ľudí lákali na nekonečnú afterpárty, v klube sa nám ich udržať nepodarilo, a tak sme afterku museli preniesť do mesta. Predtým sme ešte rozpredali zopár tričiek a cédečiek, vydali zopár drobných, porozdávali pár podpisov a úsmevov ako z pesničky od Modusu a mohli sme sa tešiť z ďalšej načatej kapitoly. Dva týždne poriadne nespíte, robíte jedno na úkor všetkého, pričom celá šou trvá len pár hodín, a tá vaša samotná ani toľko nie. Ale ide predsa o ten okamih, nie? Ten si budete predsa pamätať do konca života. Nový album je pokrstený, nová éra začína, už sa nebudeme môcť vyhovárať na prvoplány, mali sme dosť času si všetko premyslieť a prehrať. Buďme zvedaví, kam dopláva táto plť!










28. 4. 2016

Posledná pasta v tube

Isto poznáte ten pocit, keď si kúpite zubnú pastu, 90% percent z nej miniete za mesiac a zvyšok vám vystačí na pol roka postupného vytláčania. Podobne by sa dal opísať príbeh nášho prvého albumu: v roku 2012 sme ho nahrali, rok dva sme sa na koncertoch viezli na eufórii a potom, miesto nahrávania nového materiálu, sme surfovali na tejto vlne až do leta 2015. Keď sme už zložili zbrane a pripravovali sa na nahrávaciu drinu, zrazu sa objavila možnosť odohrať zopár koncertov s Metropolisom, a to zväčša na miestach, kde sme doposiaľ nehrali. Nad takouto ponukou sa dlho neuvažuje a tak nám do tour kalendára pribudli tri nové termíny. 



(Na plagát sme sa dostali len ako podprahový vnem)

Zahajovacie kolo sme si bez väčších životných turbulencií odskákali v Banskej Bystrici. Metropola stredného Slovenska si s Metropolisom ani s nami príliš nepotykala, koncert zaostal za očakávaniami a bystrické prekliatie sa snáď ešte od čias povstania ťahalo ďalej. O týždeň na to dostalo slovenské rokenrolové povedomie šancu na reparát - čakal nás koncertný víkend v Námestove a Púchove. Na naše oravské angažmány sme utratili nemálo slov, tento sa od ostatných líšil tým, že bol umiestnený dovnútra veľmi príjemného Barón Pubu na brehu Oravskej priehrady. K vode máme výborný vzťah v akomkoľvek skupenstve a tak zasnežený breh priehrady je rozhodne dôvodom na radosť. Backstage bol zariadený vo veľkom štýle, páni z Metropolisu si v ľadovom kýbli chladili whisky, okrem toho boli skôr pokojnejší, zadívaní do svojich telefónov a tak si nestíhali všímať, kam miznú obložené chlebíčky. Po koncerte sme sa rozpŕchli šíriť rokenrol ako pohotovostná osemsmerovka do všetkých kútov klubu, čo sa nie vždy stretlo s porozumením. Radúzovi sa stalo osudným dávkovacie tekuté mydlo nešťastne umiestnené pri pisoároch na pánskych toaletách. Mladý bubeník si túto anomáliu všimol a dvom močiacim adolescentom jednoznačným pohybom rukou a úsmevom na tvári naznačil otázku, či je malá potreba skutočne to, prečo sa rozhodli ísť spolu na záchod. Na to sa pokojne odobral do kabínky. Medzitým v jednom z dvoch mládencov vzplanul spravodlivý hnev a krivda za to, že ich niekto má za buzerantov, a tak uštedril dobrosrdečnému Radkovi jeden úder do ksichtu. Asi o tretej ráno sme začali strácať signál a tak sme sa pobrali domov taxíkom. Hoci bol penzión iba kilometer odtiaľ, museli sme spraviť jednu nutnú zastávku.



(Toto nie je fotka z nášho koncertu, škoda)


Ráno bolo nutné stanoviť, kto bude večer šoférovať do Púchova. Ako výskumná metóda bola zvolená tzv. ruská ruleta - kto fúkne najmenej už nemá právo piť a dovedie posádku až domov do Nitry. Bilbo so svojou telesnou schránkou cestovných rozmerov nemôže konkurovať androidom ako sú JZ a Šariš, a tak sa stal jediným účastníkom rozstrelu, ktorému prístroj vyhodil cifru menšiu než 1,0. Tekutý obed mu bol odopretý a tak si išiel dať do jedálne normálny, aj s polievkou. Na izbe našiel kapelu čiastočne rozloženú na podlahe, sledujúc Insterštelár v televízori, niektorí s monoklom, niektorí bez. Všedná sobota sa plynulo preniesla do fázy, keď bolo treba opustiť penzión, vyzdvihnúť si aparatúru v klube a čo sa týka troch štvrtín kapely, aj si konečne niečo zajesť. Stretávka s Metropolisom sa konala za barom z predošlého večera, podľa zvraštených čiel bolo jasné, že na afterke sa nikto nešetril. Ceste do Púchova predchádzala povinná zastávka na ranči na brehu Oravskej priehrady, po olovrante celá kapela s výnimkou šoféra zaspala v aute a zobudila sa až na blúdenie Púchovom. 



(Tuná by ste určite čakali čokoľvek, len nie hudobný klub)

Queens Pub je prekvapivo štýlový klub a zaslúžil by si lepšie umiestnenie ako v tmavej bočnej uličke. Jeho poklady sa však skrývajú až v backstagei - v miestnosti s charakterom vínnej pivnice pod úrovňou pódia. V tomto priestore sme našli útočisko pred ďalším koncertom so slabou účasťou, ktorý nezachránilo pohotové zníženie vstupného a ani jednotka zhovorčivej mládeže. S Metropolisom sme strávili dosť času na to, aby sme položili základy interného humoru, na konci turné by sme už mohli vydať menšiu zbierku anekdôt. Šariša s Radúzom sa podarilo úspešne odlepiť od baru a nasáčkovať do auta. Zdanlivo hladký návrat domov sa však skomplikoval; chcelo by sa dodať, že nepredvídateľne, ale pravda je taká, že sme si komplikácie zapríčinili sami. 

Bilbo, zhýčkaný non-stop otvorenými benzínkami, mylne predpovedal, že bude lepší nápad natankovať do pustej nádrže až po koncerte. Tu sme sa zrazu ocitli na zatvorenej Slovnaftke kdesi za Púchovom so svietiacou oranžovou kontrolkou. Modernou technológiou sme zistili, že v meste je aj jedna OMV-ka, avšak, ako sme sa zakrátko osobne presvedčili, z technických príčin zatvorená. Zviezli sme sa na našu poslednú nádej - Slovnaftku na druhej strane mesta. Zažili sme rovnaké privítanie ako na prvej zastávke, akurát s rozdielnymi GPS súradnicami. Zasadal krízový manažment v zostave: jeden nešťastný šofér s krátkymi nohami, jeden závažne intoxikovaný spolujazdec v okuliaroch a dvaja spiaci komparzisti do počtu na zadných sedadlách. Nezostávalo nám nič iné, iba pohľadať otvorené pumpy vo vzdialenosti dojazdu rezervy. JZ objavil OMV-ku v Považskej Bystrici a telefonátom s prekvapivo triezvym prízvukom si overil, že je skutočne v prevádzke a pripravená vytrhnúť nás z biedy. Stačilo len naštartovať a odísť. Bilbo otočil klúčom a auto vydalo krátky zmučený vzlyk. Vysvitlo, že sme pri našom terénnom výskume pravdepodobne vybili baterku. Nezostávalo nič iné iba zobudiť spiacich opilcov, povláčiť auto hore-dole po benzínke a dúfať, že motor naskočí. Optimistický scenár sa naplnil a onedlho sme boli na ceste do Považskej Bystrice, pokiaľ možno na voľnobehu. Posledné kvapky benzínu nás doviedli až na pumpu a zrazu bolo všetkým jedno, že sú dve hodiny ráno a domov prídeme prinajlepšom o štvrtej - každý bol rád, že nemusí tráviť noc na zatvorenej Slovnaftke za Púchovom. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie a preto treba byť stále v strehu pred nečakanými situáciami, ktoré sa krvou zapíšu do kroniky kapely. 



(Jimi Cimbala v nedeľu zomrel, aby mohol v piatok opäť vstať z mŕtvych)

Boh rokenrolu si na záver našej šnúrky s Metropolisom pripravil zaujímavú skúšku odhodlania. Pravdepodobne nám chcel naznačiť, že éra nášho prvého albumu už skončila, a ak sa chceme vyvarovať podobných hier osudu, musíme prikŕmiť šťastenu novou tvorbou. Vzali sme si túto poznámku k srdcu a tak rok 2016 bude rokom, kedy si konečne kúpime novú pastu vo väčšej tube, ideálne aj s želanými vedľajšími účinkami. 




29. 2. 2016

Šesť stôp pod undergroundom

Na ľudskej fantázii je prekrásne to, že nemá hraníc. A keď si už aj myslíte, že ste si predstavili všetko, čo vám vaša kapacita dovoľuje, zrazu vám životná udalosť rozšíri obzory, vy zostanete strnulo stáť so sánkou na podlahe a vaša predstavivosť sa upgraduje o ďalšie poschodie svadobnej torty. Pred koncertom v Rožňave sme nevedeli ani to, že sa tam nachádza najväčšie štvorcové námestie na Slovensku, to by sme si vo vtáčej perspektíve ešte vedeli predstaviť. Ale za akých podmienok sa tam konajú koncerty? Tak to iba v prípade, že by sme raňajkovali kašu z pomletého Salvadora Dalího posypaného prvým dielom Troch pátračov. Raňajky sme mali tradičné a tak koncert v Rožňave zostal záhadou až do nášho príchodu. 





(Bedeker pre fanušíkov rockovej muziky v Rožňave)

V juhozápadnom rohu štvorcového námestia je železná brána, za ktorou sa skrýva klub Rakwa. Názov naznačuje, že nepôjde o prezidentský apartmán, a tak nás hrboľatý dvor na ceste ku klubu neprekvapuje, v aute sa veselo húpeme sem a tam. Vystupujúc dávame pozor aby sme nešliapli do kaluže a tu nás hneď vybavuje domáci kultúrny referent Jozef známy ako Punky, gitarista kapely Zatmenie Mysle. Klub sa nachádza na poschodí a vchádza sa doňho zvonka, čo obvykle predstavuje mierne riziko; vonkajšie schody sú zo strán obohnané mrežami, aby sa návštevníci nestretli so zemou skôr, než čakajú. Vnútri nás privítal poctivý underground: stromoradie drevených lavíc, akcia na vodku a dva hotdogy na hlavu zdarma. A okrem toho slušná kosa. Akonáhle je v interiéri klubu relatívne zima, veští to zverinu - človek sa bez alkoholu či intenzívneho pohybu neohreje. Backstage tvorila malá izbietka s protiľahlými komunistickými gaučmi, v ktorej už bolo nafajčené a z objektívnych príčin aj teplejšie ako vo zvyšku podniku. Celý klub bol zahalený do pološera, v každom kúte či v ktoromkoľvek drevenom "kupé" by sa mohlo hocičo udiať. Išli sme sa ubytovať do zariadenia v kategórii robotnícka ubytovňa, v ktorom vraj tradične prespávajú kapely. Obhliadli sme si výbavu v nádeji, že na nás niekde nevyskočia Koňýkove trenky či Juryho ponožky. Výsledok obhliadky: v izbe prakticky nie je čo zničiť, nakoľko v nej prakticky ani nič nie je. Vrátili sme sa do Rakwy, v klube sa začali objavovať jedinci z rôznych subkultúr rockovej rodiny, ponárajúci sa do hustej ponurej psychadélie. Domáci majú údajne posunutý harmonogram a tak môžeme pokojne začať hrať až po jedenástej.


(Bekstejdž funguje ako tranzitný tunel do inej dimenzie)

Prvá kapela sa musela zaobísť bez väčšej diváckej kulisy, atmosféra v klube naberala ducha polozabudnutého kultúrneho strediska v kopaničiarskej oblasti. My sme dohrali o pol jednej, publikum bolo poslabšie, za celý koncert sa v klube vraj premlelo 60 platiacich, zrejme sa však striedali. Ak predpokladáme slabšiu akciu, na pódiu sa z nás stávajú zvery: nikto si na nič nedáva pozor, ani na hranie, ani na zdravý úsudok, a tak sme aj vyzerali. Na pódium nastúpilo reggae-duo z Bratislavy a pokúšalo sa rozpohybovať preživších. Koncertná sála sa medzičasom premenila na lazaret: ľudia posedávali či pospávali na drevených laviciach, kde-tu sa vylialo pivo, poháre na stoloch vytvárali stále sa rozrastajúci les náhrobných kameňov ich fyzicky či psychicky neprítomných majiteľov. Zostava mátoh sa priebežne obmieňala, stále prichádzali nové tváre a tiež sa vynárali tie staré. Sibírska zima sa najlepšie zapíja vodkou a rožňavská tak isto: chlad nás opúšťa, prichádza teplo a v takomto vylepšení je hneď ľahšie vyjsť zo socialistického backstageu a pripojiť sa k plesu príšer. Bilbo v maske dobrého tanečníka sa dal na parkete do reči s dákou ženou, tá sa v priebehu večera ktovie-kam stratila; na druhý deň vysvitlo, že spala vonku pred klubom na dvore. Potenciál večera začal vyprchávať a tak sme sa začali poobhliadať po inom lokále, Bilbo zmizol v rožňavských uliciach ešte o hodinu skôr ako zvyšok kapely, našťastie sa ho podarilo nájsť a doviesť do bezpečia akejsi pofidérnej diskotéky pre pamätníkov. Záver večera sa niesol v úspešnom zabránení Bilbovi vyhodiť kusy sparťanskej výbavy ubytovne cez balkón a za tónov rockových balád sme sa rozlúčili so starým dňom. 




(Vnútro Rakwy)

Kebab bol v sobotu zavretý a tak sme raňajky šampiónov absolvovali pred Billou sediac na lavičke, ktorú si predtým niekto zútulnil kobercom. Nad lavičkou spočívala improvizovaná strecha z kusu linolea zapletenom v korune stromu - očividne sme niekomu sedeli v obývačke. Ozvali sa zvony vo veži na štvorcovom námestí a my sme vedeli, že čoskoro si budeme môcť prísť pre aparatúru. Za bieleho dňa vyzeral slávny dvor ešte zaujímavejšie než večer: pozabudnutý kus zeme za železnou bránou v náručí opustených budov pokrytý akné a mlákami, na poschodí jednej z budov nenápadný hudobný klub. V ňom nás privítalo múzeum predošlého večera: tak ako sa s klubom lúčil posledný hosť, tak aj privítal prvého dnešného návštevníka. Prázdne poháre, zabudnuté pivá a stratené cigarety-sirôtky, k tomu pach ako na chate po Silvestrovskej noci. Všetky indície viedli k jednému: prostredím, prevedením, publikom, priebehom a celkovým charakterom akcie to bol najväčší underground, aký sme zažili na vlastnej koži, a aký sme veru neverili, že po piatich rokoch hrania ešte zažijeme. Tak hlboko pod zemou, že človek, vydriapavší sa ako krt na povrch zemský, sa zrazu cíti ako pokropený živou vodou. Na undergrounde je najkrajšie to, že je autentický - žiadna pretvárka, make-up, trblietky a Paľo Habera v porote. Ak sa vás budú pýtať na pamätihodnosti Rožňavy, môžete spomenúť to námestie, ale vzápätí upriamte pozornosť na klub Rakwa v jeho juhozápadnom cípe - nezaškodí občas si nechať realitu šmariť rovno do ksichtu!



   

23. 1. 2016

Naše predkapely

Nič z toho, čo vidíme okolo seba, nebolo vždy také, aké je. Všetko prešlo nejakým vývojom: bývali sme v jaskyniach, teraz bývame v domoch s ústredným kúrením, ale aj tak sa občas správame ako neandertálci, ešteže tie obydlia zachraňujú česť evolúcie. My sme sa ako hudobníci tiež neteleportovali do roku 2012 do konečnej zostavy Kýbla Mačiek; všetci sme si prešli osobitným vývojom cez detskú izbu a niekoľko skúšobní predtým než sme zaparkovali tam, kde sme teraz. Ide o malé príbehy, kde veľkú rolu zohrala predovšetkým náhoda a nevyspytateľnosť osudu a iné náhodné veci, ktoré nevymyslíte a ani sa o to netreba snažiť, len ich treba nechať prísť




(Vystrite ruky a nechajte k sebe prichádzať príležitosti!)

Bilbova hudobná púť sa začala niekedy okolo 13. roku života, keď na svoje veľké sklamanie dostal na narodeniny gitaru: rodina uvážila, že z chlapca nikdy športovec nebude, a tak by to mohol skúsiť s hudbou. V tom čase Bilbo už koketoval s hrou na bicie a táto vášeň mu zostala do dvadsiatich rokov, až vtedy konečne pochopil, že z neho nikdy nebude ani bubeník. Napriek tomu si zahral v niekoľkých zostavách na pozícii bubeníka, jeho prvá zastávka boli dvaja chalani, ktorí hrávali grungeové a punkové covery a tiež vlastné veci v podobnom duchu. Bezmenná dvojica mala skúšobňu v opustenom dome v obci Jarok pri Nitre, hralo sa na vypeckované kombíčka a v zime sa proti zime varilo varené víno, všetko však zostalo iba v skúšobňovej rovine. O pár rokov neskôr sa chvíľku mihol aj v petržalskej garáži pri kapele Monster Disco, aby jeho bubenícka kariéra našla smrť v skupine Smash, ktorú dával dokopy Jano Pisoň zo Zoči Voči, na poste druhého gitaristu už bol obsadený Šariš. Z krátkej bratislavskej epizódy si Bilbo doniesol entuziazmus a falošný dojem, že by sa mohol pri dobrej kapele naučiť hrať na bicie. Čas ukázal, že kapela musí stáť na dobrom bubeníkovi, a tak netrvalo dlho kým sa Smash rozpadol; Bilbo vtedy chodil do školy v Bratislave, absolvoval spirituálnu cestu po Mlynskej doline a mať začínajúcu kapelu v Nitre bez speváka a basáka, to si vyžadovalo veľa nadšenia, ktoré sa akosi nedostavilo. Každá súčiastka kapely Smash nakoniec zakotvila v lepšej partii, Jano Pisoň skončil v Zoči Voči a Bilbo so Šarišom v Kýbli Mačiek, v ktorom hobit odohral aj svoj prvý živý koncert.





(Rok 2005 a klasické vybavenie skúšobne: dopravná značka a nápis Nirvana na stene)



(Bilbo v dlhovlasej ére sa prejavoval čím ďalej tým viac ako gitarista)


Bilbo umiestnil svoju starú lásku na povalu a vrátil sa k tomu, čo mal v skutočnosti najradšej, iba o tom nevedel - ku gitare. Odkedy zistil, ako sa na nej hrá, bolo ťažké ho nestretnúť na nejakej akcii v Nitre a okolí bez gitary, vyblakujúc všetky notoricky známe táborákové pesničky; tento folkový základ v ňom zotrval až doteraz. Raz sa mu vyskytla príležitosť lacno si zadovážiť basgitaru a tak ju Bilbo na skúšku kúpil. Cédečko Horkýže Slíže či Iné Kafe hralo dokolečka v magneťáku a Bilbo získal základné basgitarové vzdelanie. Od tohto momentu bolo jasné, že ak má niekedy naozaj hrať v kapele, tak jedine na basgitare, vďaka čomu zapadol do prototypu Kýbla Mačiek. Z horlivého mladého bubeníka-heavymetalistu sa cez klasického gitaristu a vymetača opekačiek stal spievajúci basgitarista, snažiaci sa všetky svoje vnemy skĺbiť dokopy a presvedčiť všetkých, ktorí sa mu smiali, že to myslí smrteľne vážne, aj tých, čo sa mu smejú doteraz. To ešte len bude rokenrol!


(Bilbo vystupuje na internátnej izbe, zachytené na predpotopný mobilný fotoaparát v roku 2007)



(Prvýkrát s basou na pódiu počas nultého koncertu KM)

Džorčč JZ Distortion čiastočne zdedil predpoklady na hudbu od svojho otca, tiež Juraja Zaujeca a tiež gitaristu, na jeho nástroji si skúšal prvé pesničky predtým, než si kúpil prvú vlastnú gitaru. Jeho premiérová kapela bola oldschoolová punková banda NPK a bol to naozaj ozajstný punk ako sviňa. Pri verbovaní do kapely sa s Jurajom stretli dvaja pankáči, ktorí prišli na prijímací pohovor odetí do sto kilov kože a kovu - spevák Čučo a "manažér" Tanker - pankáčske prezývky si človek nenavyberá. S NPK JZ zažil aj svoj prvý koncert vo Vinodole pri Nitre, išlo o punkový koncert ako treba: bolo v zásade jedno či spevák spieva správnu slohu alebo či vôbec spieva, hlavne, aby bolo poriadne pogo a rachot. S touto kapelou si užil všetky možné zážitky v zlatej ére punku; divoké koncerty za neuveriteľných podmienok a afterky s následným ubytovaním v kôlňach, záhradách či na brehoch rybníkov. 



(JZ v tričku Nirvana už ako stály člen NPK)


(Cradle of Filth)



(Tento štýl sme doteraz celkom nepochopili)


Po rozpade NPK sa JZ dal dokopy s partiou muzikantov, z ktorých neskôr vzišla jeho najdôležitejšía kapela predkýblovej éry - Extense. Partička začínala s covermi Distillers a Queens of the stone age, aby po niekoľkých personálnych zmenách zaparkovala pri vlastnej verzii alternatívneho rocku s hutným zvukom v C ladení. Extense zažil celkom raketový štart na alternatívnej scéne, podarilo sa im odohrať niekoľko úspešných koncertov a umiestniť sa v dákych súťažiach. V tejto zostave sa JZ ako milovník alternatívy cítil ako ryba vo vode a prejavil sa aj ako autor. Po naverbovaní do Kýbla JZ paralelne stále fungoval s Extense, ktorý mal pri prípadnej kolízii prioritné postavenie. Bohužiaľ časom sa v kapele prejavili personálne nezhody a postupne tak vymizla do stratena. JZ sa tak mohol naplno vrhnúť do hrania s Kýblom Mačiek a zjednotiť svoje hudobné korene do jedného zväzku: punkové prvopočiatky s NPK i alternatívny prístup z Extense, oba vplyvy sa prejavujú na jeho zvuku i pohľade na hudbu a v kombinácii s jeho bláznivým duchom ide o avantgardnú psychadelickú zmes, nechajte sa prekvapiť!



(Čučo asi nebola dobrá prezývka pre vychádzajúcu hviezdu)


(JZ vľavo prešiel z Kurt Cobain štýlu do alternatívneho s mikinou)


(Záber zo súťaže Rock Me Fest 2009, kde sa s Extense umiestnili na druhom mieste)

Radúz bol už odmalička veselé a živé dieťa, a tak ho už v útlom detstve zapísali na bicie, aby sa rodičia mohli venovať ďalším jeho piatim súrodencom. Chlapec chodil na bubny dlhú dobu predtým, než vôbec nejaké vlastnil, čo sa mu neskôr stalo osudným pri stúpaní ročníkmi umeleckej školy. Mama ho teda postavila pred dilemu, či mu má kúpiť husle, alebo bicie, a Radúz si samozrejme vybral druhú možnosť. Ako vybavený mladý bubeník konečne začal naplno trénovať; v rámci letného tábora bol zaradený do prvého hudobného telesa - bubeníckeho orchestra. Bubenícky sambový ansámbel začal naberať na dôležitosti, dostal názov Campana Batucada a v ňom si konečne Radúz aj zahral naživo. V rámci istej hudobnej školy v Nitre sa začala formovať školská kapela, kde bol Radúz obsadený ako bubeník. Kapela si začala hovoriť Ranná Nevoľnosť a tvorili ju chlapci na prahu puberty a tomu približne zodpovedal aj ich repertoár. Veselá partia začala komponovať a koncertovať a objavila sa na nejednej akcii v Nitre ešte podstatne skôr, než začal Kýbel Mačiek existovať; Radúz bol už v tej dobe šikovný bubeník a zároveň správny šoumen. 




(Vpravo Radúz vo farbách Žiliny, resp. Brazílie)



(Malý zlatý Radko bubeníček)

Naše vzájomné osudové stretnutia prebiehajú zásadne na letných festivaloch, a bolo to tak i teraz: Radúz sa prvýkrát stretol s Bilbom na fesťáku, na súčinnosti oboch kapiel sa to však neodrazilo až do momentu, keď Zajac opustil Kýbel Mačiek. Ranná Nevoľnosť bola solídna mladá kapela, ale Radúz prahol po rokenrole a tak sa osobne prihlásil na konkurz na bubeníka. Konkurz preňho skončil úspešne a bral to ako riadno terno, Ranná Nevoľnosť tiež rýchlo zašila dieru po Radúzovi angažovaním Miloška, aktuálne bubeníka The Paranoid, a tak každý pristál v kapele, ktorá mu viac štýlovo vyhovovala. Všetci zapadli tam kam patria a tak Radúz mohol a stále môže naplno tlačiť svoju radosť a oduševnenosť do nôt našich pesničiek!


(Skromne bubnuje dva metre za zvyškom kapely)


Šariš ako žiak základnej školy napredoval po ceste mnohých vtedajších mladých rockerov - išiel po stope Nirvany, ktorá mu bola vstupnou bránou do sveta rocku. Na školskom výlete za zvuku Love Buzz mladí vlasatí rebeli, skáčuc na posteliach po plafón, rozbili pár kusov nábytku a povyhadzovali z okna. Hoci sa po kontrole inventára hotela na nič neprišlo, malý Šariš si mohol byť istý, že pod tým chumáčom blonďavých vlasov sa skrýva zviera. Rozhodol sa nevnímať muziku pasívne, bolo treba zaobstarať si gitaru. Predtým než ju ako štrnásťročný dostal, nakreslil si na kartón hmatník a na ňom si skúšal akordové hmaty, o rok na to si ich mohol vyskúšať už aj na elektrickej gitare. Aby mu niekto ukázal, ako sa na tej gitare naozaj hrá, prihlásil sa do základnej umeleckej školy. Jeho kariéra živého vystupovania sa začala práve počas školských koncertov, či uz zo školy umeleckej alebo gymnaziálnych benefičných koncertov, a to na väčších pódiách, než na akých hrávame teraz. 






(Každý hudobník narodený v 80. rokoch musel chvíľu vyzerať ako Kurt Cobain)


(Na gitarovej skúške s Ondrejom, naším producentom)



(Šariš, mladý nádejný metalista - vpravo; Ondrej, producent - v strede)

Časom obišiel niekoľko tréningových zostáv kapiel kým zakotvil v prvej serióznej formácii - v kapele Smash, kde nahradil uvoľnený post gitaristu. Korene kapely siahajú do hudobnej Tralaškoly, kde sa podúčal hre na gitaru a odkiaľ i bol do kapely draftovaný. Ich skúšobňa sa nachádzala na nitrianskej Kalvárii, kde sa okrem iného nachádza aj mnoho svätých budov vrátane sídla mníšok. Každý týždeň tak prechádzali okolo žien odetých do čiernobieleho, dúfajúc, že pri zvukoch vychádzajúcich zo skúšobne v nich snáď vzplanie aj viera v rokenrol, avšak neúspešne. So Smashom si Šariš odohral prvý ozajstný rockový koncert, ktorý neorganizovala žiadna vzdelávacia inštitúcia. Čoskoro sa však pod bubeníkom zatriasla bubenícka stolička a bolo to práve Šariš, ktorý oslovil Bilba, aby sa pridal do partie, a tak začali šliapať hore Kalváriou spoločne. Zvyšok príbehu už poznáte, akonáhle vákuum nabralo hmotnú podobu všetci muzikanti vrátane Šariša našli svoj svätý grál v Kýbli Mačiek, kde si postupne vypĺňajú svoje hudobné sny!




(V skúšobni s overenou kombináciou Les Paul a Marshall)


(Skutočný rocker sa pozerá iba na podlahu)